Salman Rushdie a stará otázka: Prečo to islam robí?

Áno, milióny. Desaťtisíce ich na námestiach (aj na námestiach Západu) vtedy skandovali smrť spisovateľovi, o ktorom nikdy predtým nepočuli, státisíce sa za tú smrť modlili v mešitách, milióny si ju priali a súhlasili s ňou v duchu.

To, pravdaže, neznamená, že ich aj milióny boli ochotné a schopné vziať zbraň – najlepšia by bola, samozrejme, mačeta, ako to urobil moslim, ktorý v Amsterdame zavraždil v roku 2004 režiséra Thea van Gogha – a ísť britského občana zabiť. Nie, urobiť takú vec nie je vôbec jednoduché a naozaj nie každý moslim je potenciálny terorista. Ani taký, ktorý vraždy a teror schvaľuje. Ale ide o to, že výzva Rushdieho zabiť (fatva) sa zrodila z ducha atmosféry islamu, nie je to vec náhodná alebo vedľajšia, ale naopak vychádza z jeho podstaty.

V posledných desiatich, možno aj dvadsiatich rokoch sa na Rushdieho prípad trochu zabudlo. Malo to viacero dôvodov, predovšetkým asi ten, že si svet zvykol. Rushdie sa skrýval, ale žil, písal knihy, občas sa niekde objavil. Už to vyzeralo, že sa nič diať nebude a že aj tí moslimskí magori si našli iné ciele.

Prišiel 11. september, potom vojna s terorizmom, následne Nice a Bataclan, vlna atentátov, ktoré kulminovali pred šiestimi, siedmimi rokmi. Po celú tú dobu prebiehala masívna migrácia z islamského sveta do Európy a na Západ. Kto by myslel na Rushdieho?

Pritom to bol prípad, ktorý obsahoval v jadre všetko podstatné. Bol a je to stret s mimoriadne agresívnou formou jedného militantného náboženstva. S islamským fašizmom. Čo iné bola výzva na zabitie človeka, ktorý napísal knihu, ktorú oni nečítali, čo by na veci nič nezmenilo, ako fašizmus? Tu skutočne sila toho slova nevyprchala a je namieste.

Hneď ako toto človek napíše, zľakne sa, či predsa len tomu náboženstvu nekrivdí, a čo viac, ak sa nezaradí medzi ľudí, s ktorými by sa ani za nič nechcel ocitnúť v jednom šíku. Nešťastie európskeho vzťahu k islamu je v tom, že každý nový čin dáva za pravdu tým najhorším pudom a nimi zmietaným masám, zatiaľ čo tí „slušní“ páchajú intelektuálnu samovraždu, ktorú považujú za úctu, zmier a humanizmus.

Často s tým bol konfrontovaný Rushdie. Ten sa stretával nielen s podporou, ale práve – na Západe, medzi intelektuálmi, teda medzi svojimi – s tým, že vlastne on je vinníkom situácie. Že nemal provokovať, dráždiť, že je nutné moslimov a ich – vražedný – hnev chápať, že ich náboženstvo je nevinné, lebo miliarda ľudí nemôže byť vinná.

A islam je predsa náboženstvo mieru. Mieru? A prečo robí také veci? Píše o tom a pýta sa na mnohých miestach svojich strhujúcich spomienok pomenovaných Joseph Anton (to bolo jeho krycie meno v čase hlbokej „ilegality“, vyšli po česky v roku 2012). „Náboženstvo nie je rasa“ a kritika náboženstva nie je zločin, ale právo každého človeka, nieto ešte intelektuála. Odpovedal na to „kacír“ Rushdie, ktorý svojím skvelým románovým dielom urobil pre pochopenie kultúry moslimov nekonečne viac ako „multikultúrni“ vytesňovači, ktorí si zalievajú uši voskom a ostatným by chceli zavrieť ústa tmelom ušľachtilej ignorancie.

Text pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.