Vasil Lipitsky

Lúčime sa s Michailom Gorbačovom. Nedá sa o ňom povedať, že nás opustil predčasne. Žil dlhý a naplnený život. Odišiel spolu s érou, ktorej tvár sám určil. Išlo o majestátny Sovietsky zväz, ktorý sa snažil zachrániť, aj o nové slobodné demokratické Rusko, ktoré chcel vytvoriť, aj o mierový, otvorený a priateľský svet, o ktorom sníval. Nič z toho už nie je. V dnešných reáliách by to ani nemohlo existovať.

Novinári ho volali Gorby. Tá prezývka a skratka jeho priezviska sa mu veľmi hodila, skrývala sa v nej energia, tvrdá práca a ťažké bremeno, ktoré niesol (v ruštine „горбатиться“ znamená makať a presúvať závažia). Nikdy nezabudnem na výraz nekonečnej únavy, ktorý som raz videl v jeho očiach počas hádok s odporcami reforiem.

Vtedy si boli všetci istí, že jeho hlavnými politickými protivníkmi sú komunistickí fundamentalisti, ktorí sa zúfalo bránili akýmkoľvek zmenám. Osudnou sa mu však stala konfrontácia s radikálnejším inovátorom Borisom Jeľcinom. Ten ho odstavil od moci, ten zlikvidoval krajinu, kde bol prezidentom Gorbačov, a neskoršie vrátil Rusko na cestu autoritárstva. Gorbyho program postupných, až benígnych reforiem nebol nikdy celkom implementovaný.

Často mu vyčítali, že je pomalý a nerozhodný. Ale tieto vlastnosti boli založené na humanizme a lekárskej zásade "neuškoď!", ktorej sa držal. Odmietol použiť násilie, aj keď išlo o udržanie jeho moci. V histórii len málo lídrov krajín preukázalo, že sú schopní takej oddanosti.