O čom je spor medzi Albánskom a Iránom? Môže za to skupina Ľudových mudžahedínov

Cieľom hekerov bolo podľa slov albánskeho premiéra Ediho Ramu „ochromiť verejné služby a nabúrať sa do dát a elektronickej komunikácie vládnych systémov“. Iránski diplomati a ostatní zamestnanci veľvyslanectva dostali na opustenie Albánska 24 hodín. Očitý svedok agentúry Reuters videl na iránskom veľvyslanectve v Tirane muža, ktorý vhadzoval papiere do hrdzavého suda a steny budovy osvetľovali plamene.

Irán ostro odsúdil rozhodnutie Albánska o prerušení diplomatických stykov a tvrdenia Tirany o hekerskom útoku označil za “nepodložené”, informovala TASR. Ide o prvý známy prípad, keď krajina prerušila diplomatické vzťahy pre kybernetický útok, napísala agentúra AP.

Následne prišla aj reakcia Západu, ktorý sa trojmiliónovej európskej krajiny zastal a uvalil sankcie smerom na Teherán. Spojené štáty oznámili uvalenie sankcií na iránske ministerstvo pre bezpečnosť a tajné služby, ako aj na šéfa tohto rezortu Esmaíla Chátiba. Aj Severoatlantická aliancia odsúdila kybernetický útok voči Albánsku, z ktorého Tirana a Washington obvinili Irán. NATO tiež prisľúbilo posilnenie obrany členských krajín voči hekerom.

Albánske vládne zdroje odmietli uviesť, kam zamestnanci iránskeho veľvyslanectva odišli, miestne médiá však informovali, že niektorí odleteli z medzinárodného letiska v Tirane a ostatní pravdepodobne zamierili do susedného Severného Macedónska. Príslušníci špeciálnej jednotky albánskej polície potom násilím vnikli do iránskeho veľvyslanectva v Tirane a obkľúčili jeho areál.

Vzťahy medzi Albánskom a Iránom sú napäté už od roku 2014, keď sa Tirana rozhodla prijať približne 3-tisíc členov iránskej exilovej opozičnej organizácie známej pod názvom Ľudoví mudžahedíni. A práve v ich súčasnej činnosti, ako aj v predchádzajúcom pôsobení treba hľadať dôvod, prečo sa nenápadná balkánska krajina dostala do sporu s jadrovou veľmocou Stredného východu.

Islamisti, marxisti a teroristi

Ľudoví mudžahedíni, vo svete rovnako známi pod skratkou MEK, boli založení v roku 1965 ako opozičná skupina ľavicových študentov v Iráne, ktorá sa hlásila k islamistickým a marxistickým myšlienkam.

Hlavným poslaním mladých ľavičiarov sa stal ozbrojený boj proti vtedajšiemu režimu, ktorý reprezentovala vláda Iránskej islamistickej republiky. V nemilosti politicko-militantnej skupiny sa ocitol šach (vládca krajiny), ktorým bol v tom čase Spojenými štátmi podporovaný Mohammad Rezá Pahlaví, posledný človek nesúci titul perzského kráľa kráľov. Ich cieľom bol tiež boj proti kapitalizmu a západnému imperializmu.

Naplno sa mudžahedíni odprezentovali na prelome 70. a 80. rokov, keď sa Irán zmietal v agónii islamskej revolúcie. Výstižným príkladom situácie v krajine je teroristický útok štyroch podpaľočov z augusta 1978 v kine Rex v iránskom prístavnom meste Abadan, keď počas premietania zahynulo približne 400 civilistov.

Dynastia Pahlavíovcov z útoku obvinila islamistických marxistov. Na oplátku odporcovia monarchov označili za pôvodcu požiaru iránsku tajnú políciu SAVAK. Revolúcia, ktorú podnietil augustový čin rýdzeho terorizmu, viedla k pádu monarchie v Iráne.

Po iránskej islamskej revolúcii v roku 1979 sa Ľudoví mudžáhedíni postavili na stranu klerikov, vedených ajatolláhom Chomejním, proti liberálom, nacionalistom a ďalším umierneným silám podieľajúcim sa na islamskej revolúcii.

Za vlastnú krajinu proti vlastnej krajine

Organizácia MEK sa zúčastnila aj osemročnej iránsko-irackej vojny, ktorá trvala od roku 1980. Opoziční marxisti z Iránu sa vtedy pripojili na stranu Západom podporovaného irackého prezidenta Saddáma Husajna, ktorý MEK-u poskytol zbrane a financie. Skupina počas tohto obdobia podnikala útoky proti Iránu z irackého územia. Podľa iránskych vládnych zdrojov majú Ľudoví mudžáhedíni na svedomí smrť viac ako 17-tisíc Iráncov.

V roku 1981 si napríklad pripísali na konto niekoľko teroristických útokov. Najprv bombou v sídle Islamskej republikánskej strany popravili sedemdesiat vysoko postavených úradníkov a politikov, neskôr rovnakým spôsobom zabili aj úradujúceho prezidenta Aliho Radžáía a premiéra Mohammada Bahonara.

Nové milénium, noví mudžahedíni

V roku 2001 podľa vlastných vyjadrení skupina sídliaca na irackom území deklarovala, že sa zrieka násilia, čo sa ale výrazne spochybňuje. V tom období boli mudžahedíni napríklad zdrojom informácií o iránskom jadrovom programe. Keď však Spojené štáty v roku 2002 spustili inváziu do Iraku, terčom náletov a bombardovaní sa stali aj tábory Ľudových mudžahedínov.

Nepriaznivá pozícia umocnená postupom amerického vojska a desiatkami mŕtvych bojovníkov priniesla kapituláciu členov MEK-u v ich tábore Ašraf. Následná dohoda o prímerí priniesla niekdajším marxistickým teroristom a vrahom popredných iránskych politikov status “chránených osôb” na základe Štvrtého Ženevského dohovoru týkajúceho sa ochrany civilistov vo vojne.

Pod touto ochranou prežil MEK až do roku 2009. Keď sa však 1. januára dostal tábor Ašraf pod správu Iraku, jeho administratíva okamžite skupine zakázala uskutočňovať operácie z irackej pôdy. Snaha o zlepšenie vzťahov medzi Bagdadom a Teheránom umožnila mnohé útoky na Ľudových mudžahedínov. So slabnúcim vplyvom USA v Iraku prišlo v roku 2010 aj na niekoľko rozsudkov smrti nad členmi MEK-u.

Organizácia však ani v napätých časoch nezaváhala a využívala príležitosti na zvrátenie politickej situácie v Iráne. Medzi rokmi 2010 a 2012 boli zavraždení štyria vedci pracujúci na teheránskom nukleárnom programe.

Niekoľkí americkí úradníci potvrdili iránske teórie, že za popravami stojí izraelská rozviedka Mossad. Významnú úlohu pri eliminácií elitných výskumníkov zohrali práve Ľudoví mudžahedíni, ktorí mali byť “financovaní, trénovaní a vyzbrojení Izraelom”.

Sťahovanie do Albánska sponzorovali Spojené štáty

Po neúspešnom pokuse relokalizovať MEK do irackej metropoly adresovali Spojené štáty Ľudovým mudžahedínom ponuku, na základe ktorej by sa presídlili do Albánska.

Po počiatočnom odmietnutí nakoniec organizácia súhlasila a do spomínanej krajiny sa dostali tri tisícky jej členov. Do roku 2018 sa tento údaj zvýšil o ďalších tisíc. Všetko sa udialo za finančnej podpory administratívy prezidenta Baracka Obamu, keď USA poskytli Úradu vysokého komisára OSN pre utečencov 20 miliónov dolárov určených na pomoc mudžahedínom s ich usadením.

Rétorika Západu o organizácii MEK sa postupom času začala meniť. Za podpory mnohých amerických politikov si Ľudoví mudžahedíni vyslúžili označenia “exilová vláda” či “demokratická alternatíva pre Irán”.

Po zmene teheránskeho režimu volal na stretnutí MEK v Paríži aj osobný právnik bývalého amerického prezidenta Donalda Trumpa Rudy Guiliani. “Irán by mal byť izolovaný, pokým sa Irán nezmení,” uviedol v jednom zo svojich prejavov. Odvážnym výrokom sa blysol aj vtedajší Trumpov poradca pre národnú bezpečnosť John Bolton, keď rok pred nástupom do funkcie povedal na konferencii MEK-u, že Ľudoví mudžahedíni budú oslavovať víťazstvo v Teheráne pred rokom 2019.

Prominentní rečníci a nejasné zdroje financií

MEK v posledných rokoch upravil podstatu svojej činnosti a o zmenu režimu sa jeho členovia v súčasnosti usilujú prevažne organizovaním protestov v krajinách Západu. Financie na podporu demonštrácií a aktivít mudžahedínov majú podľa bývalých členov organizácie prúdiť napríklad zo Saudskej Arábie, čo však MEK popiera.

Ľudoví mudžahedíni si však mohli dovoliť pozvať na svoje konferencie Free Iran mnohých prominentných politikov Západu. Na oficiálnej stránke Free Iran World Summit z minulého roku MEK uvádza rečníkov, ako napríklad bývalý člen americkej Snemovne reprezentantov a syn Teda Kennedyho Patrick, vnučka Nelsona Mandelu a aktivistika Zamaswazi Dlamini-Mandelová, ale aj viacerí kongresmani či politici z krajín Arabského polostrova.

Kritici mudžahedínov upozorňujú najmä na fungovanie organizácie pripomínajúce kult zhromaždený okolo osoby spoluzakladateľa Masuda Radžávího, ktorý zmizol počas invázie Iraku. Mnohé zdroje hovoria napríklad o porušovaní majetkových práv.

Hoci MEK v rámci svojej iniciatívy upustil od hrubých foriem terorizmu, označovať ich za exilovú vládu či alternatívu súčasného iránskeho režimu je sporné. Na rozdiel od západného sveta, ktorý favorizuje MEK ako možnosť novej vlády v Teheráne, na pôde Iránu má táto organizácia veľmi nízku podporu. Obyvatelia Iránu túžia po skutočne demokratickej zmene, nie po islamisticko-marxistickom kulte maskovanom demokraciou, zhodujú sa ich kritici.

Pri bližšom pohľade na zložitú minulosť Ľudových mudžahedínov a ich náhlu premenu v očiach Západu po udalostiach v tábore Ašraf začína byť zrejmé, že spor medzi Teheránom a Tiranou je iba špičkou ľadovca komplikovaného vzťahu medzi Iránom a jeho najväčšou opozičnou skupinou, ako aj tými, ktorí ju podporujú.

Zatiaľ čo strelka politického kompasu sa v Iráne momentálne orientuje na Kremeľ a jeho drony pomáhajú Rusku vo vojne na Ukrajine, západní politici sa rozhodli priniesť demokratickú zmenu do Teheránu podporou organizácie podobnej kultu, ktorá sa neštítila bojovať po boku nepriateľa proti vlastnej krajine a jej domáca podpora ide do stratena.