Čo ukázal Konzervatívny summit

Včera sa v Bratislave konal Konzervatívny summit. Oslovili ma na ňom tri momenty. Prvým je istá rozpoltenosť konzervatívcov, ktorá sa prejavila najmenej dvakrát.

Prvýkrát som ju pocítil na paneli venovanom mladým konzervatívcom. Jeho hostia vedeli veľmi zaujímavo formulovať princípy. Napríklad trvali na tom, že konzervatívni politici by nikdy nemali opustiť konzervatívne stanoviská v kultúrno-etických témach, ako je ochrana života či presadzovanie gender ideológie. Alebo vraveli, že konzervatívni politici by sa nemali snažiť o priazeň médií ako je SME, či Denník N, lebo tie s nami budú ako naši hlavní ideologickí oponenti zákonite nesúhlasiť a navyše nie sú cieľovkou pre konzervatívnych voličov.

Na nasledujúcu otázku moderátora však tí istí ľudia povedali, že za svoje vzory považujú Veroniku Remišovú, Eduarda Hegera či českého premiéra Petra Fialu. Títo politici sú však na svojich pozíciách nie kvôli ich konzervatívnemu nastaveniu, ale práve preto, že ho neprejavujú alebo prejavujú len vo veľmi obmedzenej miere. Keď moderátor viac pátral po princípoch, na základe ktorých by sa mali konzervatívci v politike podľa našich nádejných politikov rozhodovať, vzorec sa opakoval. Opäť tam zaznievali správne formulované princípy a kritika kompromisov, ale akonáhle sa to premietlo do politickej praxe, tak z toho bola obhajoba kompromisov, ktoré robí súčasná vláda.  

Druhýkrát a vážnejšie sa rozpoltenosť ukázala pri geopolitických debatách. V bloku venovanému tejto téme pozíciu tvrdých sankcií, teda aj pozíciu našej vlády zastával zo štyroch diskutérov poľský intelektuál Marek Cichocki. Ten tvrdil, že dnešná vojna na Ukrajine je pokračovaním studenej vojny a našou snahou by malo byť to, aby ju Putin politicky neprežil. Podľa Cichockého to dosiahneme cez tvrdé sankcie a masívnu vojenskú podporu Ukrajiny. Ak Putin padne, podľa Cichockého skončí studená vojna a EÚ sa konečne stane dominantným subjektom v našom priestore.

Opačné pohľady na túto otázku prezentovali traja ostatní panelisti, teda Vladimír Palko, český profesor Petr Drulák a najmä šéf poradcov maďarského premiéra Balázs Orbán. Ten sa vo svojom príhovore pýtal, komu vyhovuje súčasná situácia, respektíve koho posilňuje a ukázal, že najslabšie karty má v tomto prípade Európska únia, ktorá najviac trpí na sankcie a stáva sa pre ne chudobnejšou, a teda i menej konkurencieschopnejšou. S ekonomickým úpadkom, ktorý sa s tým spája podľa Orbána, príde zákonite aj oslabenie politickej pozície vo svete, a to najmä v našom stredoeurópskom priestore. Ak nezmeníme svoj prístup, táto vojna oslabí najmä Európu a špeciálne jej stred, tvrdil Orbán.

Nikto nemeral náladu v publiku, no podľa toho, ako sa vyvíjala debata, a podľa toho, ako pokračovala diskusia medzi účastníkmi summitu, by som povedal, že podobný postoj ako Orbán v tej chvíli zastávala väčšina účastníkov. Nie, že by boli účastníci za zrušenie sankcií, ale zdá sa, že mali chuť ich v rozumnej miere upraviť.

Na konci summitu však prišiel hlavný ťahák programu, teda debata slovenského premiéra Eduarda Hegera s jeho poľským náprotivkom Mateuszom Morawieckim, ktorá však vyznela presne opačne. Morawiecki rovnako ako Heger zastávali prísne atlantické stanovisko. Obaja obhajovali tvrdé sankcie, Heger tvrdil, že ich presadzovanie je naša morálna povinnosť. Debata bola dlhá, čas na otázky veľmi nezvýšil, a preto premiérom nemal až na jeden moment kto oponovať. Morawieckeho pozícia bola pochopiteľná, on zastával väčšinové stanovisko poľských konzervatívcov. U Hegera to však bolo opačne.

Oba tie momenty ukázali akúsi rozpoltenosť v konzervatívnom tábore. V prvom prípade to bola rozpoltenosť v oblasti kompromisov, keďže tí istí, ktorí kompromisy odmietali, ich hneď v zapätí aj obhajovali. V druhom prípade to bola rozpoltenosť medzi tým, čo si konzervatívci myslia a čo hlásajú ich lídri. Zdá sa, že práve to je Achillovou pätou slovenských konzervatívcov. Zaslúžilo by si to hlbšiu analýzu. Ale to by už bolo na iný, samostatný text.

Konzervatívny summit však ukázal ešte jeden zaujímavý moment. A to, že slovenský konzervativizmus sa pomaly, ale určite vzmáha. Summit bol na vyššej úrovni ako minulý rok. Debaty boli živšie, hostia kvalitnejší, počet účastníkov vyšší. Je dobré, že v našom priestore máme organizáciu, akou je Inštitút Ladislava Hanusa, ktorý dokáže zorganizovať takéto podujatie a dotiahnuť na jedno miesto osoby z rôznych smerov slovenského, ale aj európskeho konzervatívneho prostredia.

A dobrou správou je aj to, že všetci títo konzervatívci sa vedia medzi sebou slušne a kultivovane rozprávať. V dnešnej situácii to nie je málo. Navyše práve takéto podujatia sú príležitosťou, aby si naši konzervatívci ujasnili svoje pozície a zbavili sa rozpoltenosti, ktorá ich zbytočne oslabuje.