Piargy bez Švantnera

Keďže názov filmu sa priamo odvoláva na rovnomenný príbeh významného slovenského prozaika Františka Švantnera, pokúsime sa v tejto recenzii reflektovať zásadné rozdiely medzi prozaikom a scenárom filmu.

Režisér filmu Ivo Trajkov sa pre denník Pravda vyjadril: „Švantner písal magický realizmus svetovej kvality,“ toto vyjadrenie je zároveň titulkom jeho rozhovoru o filme. S jeho postrehom možno súhlasiť, no s predstavovaným filmom toto konštatovanie súvisí len veľmi málo. V rozhovore ďalej uvádza: „Keď som si prečítal novelu Františka Švantnera, bol som veľmi príjemne prekvapený z kvality tejto literatúry. Na Slovensku tomu hovoríte ‚lyrizovaná próza‘, ale v kontexte svetovej literatúry je to magický realizmus – a je v porovnateľný s najlepšími dielami tej doby.“ K tomu možno dodať, že ako presnejší sa javí termín naturizmus, ktorý v slovenskej literatúre vnímame ako súčasť lyrizovanej prózy, pretože kým lyrizovaná próza “lyrizuje“ aj mesto (Ivan Horváth: Laco a Bratislava) alebo exotické prostredie (Ján Hrušovský: Pompíliova Madona a iné poviedky), naturizmus stojí a padá s vybraným okruhom archaicko-mýtických a baladicko-rozprávkových tém, ako konštatoval literárny vedec Oskar Čepan. Naturizmus charakterizuje vidiecke prostredie, v prípade Švantnerovej zbierky noviel Malka (1942), odkiaľ je i novela Piargy, je to ešte periférnejšie prostredie osamotených dedín, pastierov, drevorubačov, strážcov stád, skrátka príroda „nad“ mestom a dedinou. Dôležité udalosti sa odohrávajú vo výnimočné dni – v prípade Piargov sú to fašiangy, s čím je divák oboznámený už v úvode filmu.

Prečo sú teda Švantnerove Piargy potrestané lavínou? Autor čitateľom predstavuje malú osadu pozostávajúcu zo 6 domov. V osudný večer rodí slaboduchá Léna. Vraj sa zapodela s vlkom, ktorého chovala doma. Stará Uľa predpovedá, že porodí dieťa vyzerajúce ako cap. Bude to ancikrist, ktorý privodí pohromu, citujúc zo Zjavenia apoštola Jána. O jej sestre Magduši Švantner vraví: „Túlala sa po svete s čipkami, nuž sa zopsula.“ Teda zjednodušene povedané, Magdušu „pohltil“ svet, morálne ju zničil, čoho dôsledkom je zničenie osady, ktorú ona svetom skazená poškvrňovala „bakchiádami“ – pijatikami a neriadenými zábavami, ak nechceme priamo povedať orgiami. Naproti nej vsadil Švantner postavy mladých manželov Klementa a Johanky Pilarčíkových, ktorí ako jediní tragédiu prežijú. Postavy Magduše a vedmy Uli sú jediné, ktoré hodnoverne spájajú Švantnerovu novelu a Trajkov film. Všetky ostatné postavy sú odlišné. Rodina Roháčov je v poviedke spomenutá iba okrajovo, rovnako ako Juliša, s ktorou sa v poviedke stretávame taktiež marginálne.

Julišu vo filme stvárňuje Judit Bárdos a je predstavená ako sestra vypočítavej Magduše. Vydá sa za bohatého Roháča (Daniel Fischer), čím zradí svoju priateľku, rovesníčku Johanku (Jana Kvantíková). Čoskoro ju znásilní jej svokor Ján Roháč (Atilla Mokos), no po čase sa mu Juliša podvoľuje. Premena nastane po tom, čo starý Roháč skrotí a osedlá kobylu, ktorú jej manžel nezvládol osedlať sám. Táto domestikácia pôsobí na Julišine city. Spoznáva vo svojom svokrovi mocného muža. Azda to má podľa tvorcov korešpondovať s poetikou naturizmu, no Švantnerovi sú takéto modely v zbierke poviedok Malka cudzie.