Petr Drulák

Dôsledky sú tri. Európa stráca jednu z ciest lacnej, priamej a spoľahlivej dodávky plynu. Nord Stream zaručoval štátom EÚ lacné dodávky, na ktorých stál priemysel v Nemecku, Česku aj inde. Vylučoval aj to, aby mohla Ukrajina okolo plynu rozohrávať vlastné hry ako počas českého predsedníctva v EÚ v roku 2009. Až do tohtoročnej jari, keď Únia odpovedala Rusku na jeho vojenskú agresiu vyhlásením ekonomickej vojny, bolo Rusko spoľahlivým dodávateľom.

Akokoľvek je na mieste obmedzovať závislosť na ruskom plyne, úplne sa ho vzdať nie je rozumné. Plyn budeme aj do budúcnosti potrebovať, sami ho v Európe príliš nemáme a každý dodávateľ môže byť potenciálnym vydieračom, či už sa nachádza v Severnej Afrike, v Perzskom zálive alebo v USA. Čím menej dodávateľov, tým väčšia pravdepodobnosť vydierania cenového, ako aj geopolitického.

Útokom na rusko-nemecký plynovod tiež dochádza k rozšíreniu vojenských akcií mimo ukrajinského bojiska. Cielené atentáty či sabotáže sa už uskutočnili aj v Rusku, ale to sa odohralo na území agresora. Toto je prvá násilná akcia na území členského štátu NATO v dánskych vodách. Vojna sa tým nebezpečne rozlieva a treba sa pýtať, kam povedie ďalšia eskalácia.

A nadôvažok ide o útok na civilnú infraštruktúru, ktorá s vojnou nesúvisí. Plynovod slúžil priemyslu a domácnostiam, nie vojenským účelom. Týmto prelomom sa otvára obrovské pole hrozivých možností útokov na ďalšie civilné medzinárodné siete: plynovody, ropovody, podmorské káble, rozvodné siete, komunikačné satelity. Ich fyzická deštrukcia by priniesla hospodárske aj ľudské straty, ktoré si dnes len ťažko dokážeme v Európe predstaviť.