Film Katedrála nie je o Bohu. Je o človeku

O čom je? V prvom rade prináša príbeh jedného človeka. Španiel Justo Gallego Martínez sa po odchode z kláštora rozhodne postaviť katedrálu. Sám. Školu opustil v jedenástich rokoch, nemá žiadne vzdelanie a už vôbec nie stavebné. Zdedil nejaké pozemky, ktoré s ľuďmi vymieňa za stavebnú pomoc. Ako materiál používa v podstate čokoľvek, k čomu sa zadarmo alebo lacno dostane. Fascinujúce je, že obrovská stavba, dielo jedného človeka, napreduje.

Film obsahuje prvky časozberného dokumentu a z rôznych záznamov sledujeme Justovo úsilie za posledných 30 rokov. (Stavba sa začala ešte o 30 rokov skôr.) Justo je nekompatibilný s okolím. Oddane miluje Boha a podriaďuje mu svoj život. S ľuďmi je to komplikovanejšie. Tento solitér nezapadol ani do kláštornej komunity. Nikdy nezapadol nikam. Jeho viera ja absolútna. Nekladie si žiadne otázky a nedá sa s ním o ničom diskutovať. Nerešpektuje ani stavebné pravidlá a zákony fyziky. Stavia rovnako, ako žije – vlastným spôsobom. Tento typ urputných ľudí je odjakživa vďačným filmovým námetom. Pretože tvoria stenu pevných názorov, od ktorej sa odrážajú naše vlastné postoje. 

Rozrastajúce sa dielo, samozrejme, priťahuje pozornosť. Okrem obdivu vyvoláva aj množstvo otázok – chýbajú presné plány, stavebný dozor. Stavba katedrály napovedá, že by hlavnou témou filmu mohol byť Justov vzťah s Bohom. Ten je však  pevne daný, ale nevieme odkedy a ako. Justo vo viere neprešiel žiadnym vývojom, zostáva rovnaký od začiatku do konca. Silným momentom je časová ohraničenosť ľudského života: hlavný hrdina síce ešte po deväťdesiatke pokračuje na stavbe svojho diela, ale jeho chátranie je nevyhnutné.

Pre mňa je najsilnejším odkazom filmu fakt, že len fanatik je schopný vykonať nadľudské dielo. Človek, ktorý svojej vízii obetuje všetko – rodinu, vzťahy, normálny život. Justo vníma svet okolo seba len do tej miery, do ktorej mu pomáha stavať katedrálu.

S postupom času sa stáva čoraz naliehavejšou otázka, čo bude s dielom po jeho smrti. A Justo, ktorý nevníma spoločenské, medziľudské a sociálne vzťahy, nedokáže spraviť adekvátne rozhodnutie.

Dielo je filmársky vyzreté. Organicky prináša do príbehu jednoduchého muža viacero dôležitých tém. Katedrála sa stáva popri Justovi ďalším hrdinom príbehu. Jej monumentálnosť, ale zároveň členitosť a nedokonalosť, vytvárajú svoj vlastný príbeh. Motanica drôtov, úlomkov kachličiek, kúskov mramoru, jednoduchá kladka, staré tehly. Nosné stĺpy, ktorých formu napĺňa Justo trojlitrovým vedierkom. Gigantickosť meraná počtom malinkých krokov. Všetky tie nepresnosti, rôznorodosť materiálov a amaterizmus vo svojej rýdzej podobe dielo absolútne zľudšťujú. Výpovede odborníkov aj Justových spolupracovníkov sú často kontrastné k obrazu a definujú jeho mimoriadny svet.

S veľkou mierou zjednodušenia sa dá povedať, že Denis Dobrovoda má s Justom niečo spoločné. Vyštudoval filozofiu v Oxforde, ale ako filmár absolvoval len niekoľkomesačný kurz. Zdá sa, že rovnako ako on ide svojou vlastnou cestou a funguje mimo zabehnutých filmových štruktúr. Zaslúži si, aby sme mu držali palce.