Boj za klímu má byť kreatívny, a nie deštruktívny. Ekoteroristom treba vytýčiť hranice

Parížsky autosalón len pred niekoľkými dňami narušili klimatickí aktivisti z hnutia Extinction Rebellion. Na mieste protestovali proti výrobe automobilov tým, že sa prilepili k športovým vozidlám značky Ferrari a poliali ich červenou farbou.

Udialo sa tak zhruba v rovnakom čase, v akom ich spolubojovníci z hnutia Just Stop Oil v Londýne rozotreli čokoládový koláč na tvár voskovej figuríny kráľa Karola III., čím chceli dosiahnuť, aby britská vláda zastavila udeľovanie nových licencií a povolení týkajúcich sa ropy a plynu.

Do tretice sa o pozornosť prihlásili aktivisti z hnutia Letzte Generation, ktorí v múzeu v nemeckom Postupime hodili zemiakovú kašu na obraz francúzskeho impresionistického maliara Clauda Moneta a prilepili sa o podlahu. Kričali pri tom, že fosílne palivá nás zabíjajú.

Do skupiny týchto protestov patrí aj nedávne ničenie stojanov na čerpacích staniciach v Spojenom kráľovstve, zablokovanie hlavných ťahov do rakúskej metropoly Viedeň či náhodné poškodzovanie automobilov typu SUV po celej Európe.

Príkladov akcií z tohto súdka je, samozrejme, oveľa viac.

Spomenutým klimatickým aktivistom sa darí aspoň čiastočne poukazovať na existujúce problémy konzumnej doby, čo by mohlo v duchu hesla o tom, že účel svätí prostriedky, vyvolávať tendenciu s nimi sympatizovať.

Potreba hľadať v ich prejavoch hlbší zmysel je však extrémne toxická a je nutné sa jej zbaviť už v zárodku. V skutočnosti totiž robia iba to, čo na vlastné oči vidíme. Nič viac a nič menej.

Útočia na najmodernejšie technologické výdobytky civilizácie, v ktorých je zhmotnená tisícročia budovaná tvorivosť a genialita človeka.

Útočia na svetoznáme diela nadaných a vážených umelcov, ktoré zrkadlia našu túžbu po kráse.

Útočia na strednú triedu poctivo pracujúcich radových občanov, ktorí sú kostrou ekonomiky a vôbec spoločnosti ako takej.

Je to vztýčený prostredník svetu, ktorým plošne a pudovo pohŕdajú a stratili sa v ňom.

https://standard.sk/268763/klimaticki-aktivisti-zautocili-na-vermeerov-obraz-v-holandskom-muzeu/

No hlavne ide o samoúčelnú deštrukciu, ktorou stav životného prostredia a klímy nezlepšia, ale svojím odstrašujúcim príkladom milióny ľudí skôr znechutia a demotivujú robiť čokoľvek navyše.

Títo aktivisti nemajú realistické požiadavky, odmietajú kultivovaný dialóg a v predstavách o tom, čo treba robiť, si neraz protirečia.  

Boj za zelené témy je pritom ušľachtilá vec, no uskutočňuje sa a ďalej sa musí uskutočňovať tvorivými procesmi, ktoré si vyžadujú enormnú dávku umu, mravčiu prácu a tiež čas.

Skutočnými hrdinami tohto zápasu sú preto vedci, ktorí vo dne a v noci dumajú napríklad nad tým, ako vymyslieť a rozšíriť kompostovateľné obaly výrobkov.

Sú nimi politici a ich tímy, ktorí presadzujú čo najväčšiu potravinovú samostatnosť a rozumné protekcionistické opatrenia na úkor voľného trhu.

Ale aj bežní ľudia, ktorí si vystačia s málom a dokážu vzdorovať prízemným marketingovým kampaniam, podľa ktorých ten, kto nevlastní najnovší model smartfónu alebo auta, akoby ani neexistoval.

A rovnako sú hrdinami aj tí aktivisti, ktorí robia praktickú každodennú činnosť. Likvidujú čierne skládky, tlačia na skostnatené úrady, pracujú na osvete v školách a kultúrnych domoch.

Činnosť týchto jedincov síce nepritiahne kamery a nevyvolá takú pozornosť ako zemiaková kaša stekajúca po impresionistickom obraze, ale práve tu sa v konečnom dôsledku láme chlieb.

A pokiaľ ide o aktivistov z Extinction Rebellion, Just Stop Oil, Letze Generation a im podobných, treba sa im nekompromisne postaviť a vytýčiť im jasné mantinely.

Rovnako ako všetkým iným rozmaznaným adolescentom, ktorí sa nazdávajú, že odhalili problém sveta a keď zistia, že onen svet ich vlastne vôbec nepočúva, začnú sa hádzať o zem.

Nie sme predsa v džungli.