Vojna na Ukrajine ešte viac rozdelila fragmentovanú ruskú spoločnosť, píše analytik

„Aj po anexii Krymu mohli byť členovia týchto troch skupín k sebe pri jedálenskom stole zdvorilí. Udržať komunikáciu medzi nimi je však čoraz ťažšie. Ľudia sa v mnohých prípadoch jednoducho jeden druhému odcudzili – rovnako ako sa niektorí Ukrajinci odcudzili svojim ruským príbuzným, ktorí sa rozhodli veriť správam štátnych médií, a nie očitým svedectvám členov svojej rodiny,“ píše Morris vo svojom článku zverejnenom na portáli denníka The Moscow Times.

#OpEd In an already fragmented society, Russians are increasingly finding themselves defined by their own response to the war in Ukraine, argues Jeremy Morris.https://t.co/5VNFfSV1LW

— The Moscow Times (@MoscowTimes) October 26, 2022

Analytik konštatuje, že napriek všetkému zameraniu na konflikt je teraz oveľa ťažšie ako kedykoľvek predtým získať presný obraz o vplyve vojny na ruskú spoločnosť. Čím horšie sú vyhliadky na bojisku a čím väčšie represie, tým sú podľa neho správy skreslenejšie a neobjektívnejšie.

„Ako antropológa s desiatkami rokov skúseností v tejto krajine ma neustále udivuje nedostatok opodstatnených perspektív. Je pravda, že niektorí dobre informovaní zahraniční novinári tam zostali, ale vojna znamenala koniec pre väčšinu ľudí, ako som ja, ktorí pracovali v teréne. Ruskí výskumníci, ktorí ostávajú v Rusku, sú buď brzdení autocenzúrou, alebo sú obmedzovaní vlastnými politickými klapkami na očiach. Tak ako mnohým západným akademickým pracovníkom mi moja domáca inštitúcia zabránila pokračovať vo výskume v Rusku – takže teraz ho navštevujem ako súkromná osoba,“ vysvetľuje Morris.

Obranná konsolidácia

Ako pripomína, od začiatku vojny tvrdil, že namiesto „zhromažďovania sa okolo vlajky“, ktoré vysvetľuje ako pozitívne schvaľovanie vojny, vidieť hlavne „obrannú konsolidáciu“, čo je druh negatívnej vlasteneckej reakcie.

Obranná konsolidácia je podľa neho uznaním izolácie Ruska a jeho slabosti: „Nejde o džingoistické prejavy lojality k vedeniu, ale skôr o unavený pocit, že všetci sme na tejto lodi spolu a žiadnu inú nemáme. V praxi to znamená, že ľudia, ktorí boli šokovaní a znechutení Putinovým rozhodnutím spustiť inváziu, teraz s väčšou pravdepodobnosťou budú veci racionalizovať v zmysle geopolitického boja, v ktorom je Rusko v skutočnom nebezpečenstve. Zatiaľ čo väčšina už dávno stratila akékoľvek naivné predstavy o múdrosti Putinových rozhodnutí,  koniec jeho vlády si vie predstaviť ťažšie ako doslovný koniec sveta. Dôvera v štátne inštitúcie, paradoxne, stúpa, aj keď tieto inštitúcie zrádzajú občanov – napríklad mobilizáciou,“ uvádza analytik.

Už na začiatku konfliktu predostrel svoje postrehy o „obrannej konsolidácii“, ktoré podľa neho nenaznačujú ani podporu, ani odsúdenie vojny. A stále vidí to isté. Napríklad popieranie: „Rusi nemôžu byť agresormi“, „vojnové zločiny sú zinscenované“, „za všetko môžu Ukrajinci“.

Ďalej zúfalstvo a nedôvera, ktoré zahŕňajú zbavenie sa zodpovednosti: „Prečo Ukrajinci jednoducho neprestanú? Snažíme sa im pomôcť!“

Ale aj zbožné želanie ako spôsob, ako sa vyrovnať s popieraním: „Čína reštartuje spotrebiteľský sektor (na jar prerobia Volkswagen v Kaluge), „vystačíme si s paralelným dovozom cez Kazachstan“, „nedostatok energie čoskoro prinesie do Európy nezhody,“ „Biden zomrie“.

Morris píše, že ľudia, ktorí opakujú tieto myšlienky, považujú za bolestivé nechať sa zneužívať. Niektorí dokonca odhaľujú svoje zúfalstvo tým, že sa obracajú na astrológiu a konšpiračné teórie: napríklad, že USA zmanipulovali sovietskeho vodcu Nikitu Chruščova, aby po druhej svetovej vojne odovzdal Krym Ukrajine, aby neskôr vyvolali konflikt. A objavuje sa magické myslenie, že Rusko je na strane pravdy, a preto zvíťazí, alebo Rusko je jediným zdrojom dobra na svete, a preto nás „Američania napadli“.

Takéto vyhlásenia považuje Morris za desivé, „keď ich počujete od inteligentného človeka, ktorého poznáte desiatky rokov“.

Fatalizmus

A čo sa zmenilo, keď sa blížime k 10. mesiacu konfliktu? Podľa analytika visí nad čoraz väčším počtom ľudí fatalizmus a pocit blížiacej sa záhuby, čo vníma ako nebezpečné, pretože to vedie ku kolektívnemu pocitu, že jadrová vojna už nie je nemysliteľná. Bolo to aj v roku 2014, keď sa začala vojna v Donbase, „ale teraz je to dosť rozšírené“.

Ďalej píše, že „imperiálne zmýšľanie“ presakuje z ľudí ako „horký, čierny sliz“.

„Je to nepríjemná choroba, ktorá nakazí ľudí, ktorých som až doteraz nepovažoval za šovinistov. Je to však aj spôsob, ako sa vyrovnať s kognitívnou disonanciou: urobiť všetko preto, aby ste našli chybu na ,kolektívnom Západe‘ a Ukrajine namiesto toho, aby ste priznali, že vaša milovaná krajina je agresorom. Sú aj takí, ktorí sú zmätení, zranení alebo otupení, ktorí ani nie sú v pozícii, aby premýšľali o širších dôsledkoch vojny. A potom sú tu ,zdraví‘ ľudia, tí, ktorí sa rozhodli ignorovať konflikt na Ukrajine alebo utvrdiť sa v tom, že to nie je ,ich vojna‘, a to v snahe vyhnať svojich démonov a zamerať sa na svoje vlastné svetské túžby a potreby. Nie som si istý, čo si mám o týchto ľuďoch myslieť,“ píše Morris.

To, čo sa, samozrejme, podľa neho nezmenilo, je počet zásadových odporcov vojny: „Je ich oveľa viac, než by ste si mysleli – mnohých jednoducho omrzelo stretávať sa s toľkými hlúposťami. Úprimne povedané, to platí o väčšine vojen.“

Dobyvačná vojna

Morris spomína jedného zo svojich susedov v Kalužskej oblasti, majstra v továrni, teraz už na dôchodku, ktorý má stále dostatok energie a je „múdrejší ako tucet ruských profesorov, ktorých poznám“.

Tento človek raz Morrisovi povedal: „Toto je nechutná dobyvačná vojna. Zločin, ktorý pácha moja milovaná krajina. Zakaždým, keď vidím chlapíka so ,Z‘ na svojom džípe, podídem k nemu a spýtam sa ho, čo to znamená. Potom sa ho opýtam, prečo sa ešte neprihlásil a či bol jeho syn mobilizovaný.“

1917

Analytik konštatuje, že aj aktivisti sa pomaly spamätávajú. Niektorí z účastníkov jeho výskumu našli v Petrohrade obchod s kopírkou, ktorý bol ochotný vytlačiť im protivojnové nálepky a šablónové grafity zobrazujúce člena polície visiaceho na kandelábri a so sloganom: „1917: môžeme to zopakovať.“

„Títo statoční ľudia vojnu nezastavia, ani nezvrhnú Putina, ale som rád, že existujú. Som rád, že sa starajú. Okrem dlho trpiacieho ukrajinského ľudu veľmi veľa premýšľam o politicky angažovaných Rusoch. Ale súčasťou mojej práce je aj zvažovať a pokračovať v interakcii s Rusmi zo všetkých spoločenských vrstiev, ktorých dnes v nemalej miere definujú ich reakcie na túto vojnu,“ dodal Morris.