O bohorovnosti progresívcov a sebaponížení Hegera

Premiér Eduard Heger sa v piatok na Úrade vlády stretol s Romanom Samotným, majiteľom bratislavského podniku Tepláreň, pri ktorom sa 12. októbra odohrala známa tragická udalosť.

Politik o návšteve informoval na Facebooku. Zverejnil k nej fotografiu a doplnil stručný trojslovný popis: „Potrebujeme vzájomný rešpekt.“

Hoci predseda vlády svoju výzvu nikomu konkrétnemu neadresoval, z kontextu je zrejmé, že apeloval na vzájomný rešpekt medzi konzervatívcami a liberálmi/progresívcami, väčšinou a menšinami, heterosexuálmi a LGBT komunitou.

Hegerova myšlienka je síce floskulou, no nie sterilnou. Nesie v sebe pozitívny odkaz, proti ktorému sa namietať jednoducho nedá. Nikdy a nikde.

Alebo dá?

O opaku sa nás snaží presvedčiť strana, ktorá v krajine pod Tatrami vyklíčila pred pár rokmi a ktorá si vraví Progresívne Slovensko. Odozva jej kľúčových členov na túžbu po vzájomnom rešpekte bola nasledovná:

„Ja teda v prvom rade potrebujem rovnaké práva. A tiež mám otázku, čo je myslené tým vzájomným rešpektom? To nedokáže povedať, že LGBTI+ ľudia si zaslúžia rešpekt? Lebo ja nemám pocit, že zo strany LGBTI+ ľudí je tu nedostatok rešpektu. Akože voči komu?“ odpovedala kancelárka a podpredsedníčka tohto hnutia Lucia Plaváková.

Ondrej Prostredník, člen predsedníctva menovanej partaje, si priamo v komentári pod príspevkom nad Hegerom povzdychol a dodal: „A pritom stačilo po stretnutí s Romanom obyčajné ľudské: Prepáčte nám.“

Za čo presne by sa mal Heger, ktorý len pred pár dňami poveril nového ministra spravodlivosti prípravou legislatívy na posilnenie práv LGBTI komunity ospravedlniť, nikto netuší.

Člen predsedníctva PS Branislav Vančo zas poprosil, aby za neho, ako bieleho heterosexuála narodeného do katolíckej rodiny, nehovoril. „Nerobte to, lebo ja to nepotrebujem.“

Ďalej si praje, aby sme všetci konečne okrem iného pochopili, „kto trpí našimi predsudkami“ a kto potrebuje pomoc a „oveľa viac rešpektu“ ako ostatní.

Táto absurdná situácia vypovedá mnoho o progresívcoch a čo-to aj o tom, ako by sa mal po novom slovenský premiér konečne správať, ak sa nechce stať svojou vlastnou karikatúrou.

Začnime tými prvými.

Progresívci sú v prvom rade arogantní. Absolútne bez okolkov totiž naznačujú, že rešpekt je jednostranná záležitosť. Voči sebe ho vyžadujú, no druhým ho vyjadriť odmietajú. Dokonca aj konkrétnemu politikovi, ktorého vrah zo Zámockej plánoval popraviť.

Progresívci sú tiež útlocitní. Ešte aj za výzvou na vzájomný rešpekt vidia niečo ako útok na svoju pozíciu a pozíciu LGBT komunity. Pozíciu, ktorú, zdá sa, hodnotia ako privilegovanú, lebo uvedená skupina vraj potrebuje „oveľa viac rešpektu“ ako ostatní.

Progresívci sú tiež menej bystrí, ako sa doteraz zdalo. Nevedia totiž, že apel na vzájomný rešpekt je starý ako demokracia sama. Ak tento pilier pod tlakom vybičovaných emócií zboríme, môžeme sa s ňou rozlúčiť.

Tragickosť progresívnej odozvy zdôrazňuje skutočnosť, že mainstreamová interpretácia toho, kto na Zámockej ulici vraždil, kto páchateľa inšpiroval, kto ďalší je vinný a čo treba robiť, je postavená na systematických lžiach. Zatiaľ najobsiahlejšie ich vo svojom článku vyvrátil exminister vnútra Vladimír Palko.

https://standard.sk/268858/manifest-vraha-zo-zamockej-ukazuje-ze-vsetko-je-inak/

V situácii, keď by sa mali progresívci konečne preladiť na mód pokory a akceptovať realitu, teda bijú na bojové bubny aj naďalej a ešte hlasnejšie. Sila. Naozaj sila.

Pokiaľ ide o premiéra Hegera, po tom, ako bol donútený zmeniť svoj prvý facebookový status o tragédii do korektnejšej podoby a po tom, ako zo seba spravil stojan pre dúhovú vlajočku, azda už pochopí, že progresívci na jeho dobrú vôľu zvysoka kašlú (ak ju rovno neobrátia proti nemu) a využívajú ho ako dočasný nástroj na pretláčanie vlastnej agendy.

Táto pozícia Hegera dehonestuje nielen z toho dôvodu, aké je jeho reálne hodnotové nastavenie vychádzajúce z nemenných kresťanských princípov, ale aj preto, že sám bol primárnym terčom vraha, a nie jeho akýmsi veľmi vzdialeným spolupáchateľom, za čo by sa vraj mal do nemoty kajať. Je na čase, aby sa premiér zovretia progresívcov vymanil.

Vráťme sa však k podstate, k potrebe vzájomného rešpektu, ktorá zaznela na samom začiatku tohto príbehu.

To, prečo si majú rešpekt, pochopenie či akceptáciu zaslúžiť progresívci a ich dúhové požiadavky, je už niekoľko dní hlavnou témou dňa. Rozpisovať sa preto aj na tomto mieste nemá zmysel.

Povedzme si však, prečo si má rešpekt, pochopenie a akceptáciu zaslúžiť druhý tábor, čo už zaznieva pomenej. Tábor sekulárnych a kresťanských konzervatívcov, ktorý má tiež svoje legitímne obavy.

Obavy z toho, že dúhová loby bude v potieraní pravidiel starého sveta časom prichádzať do konfliktu aj s prírodnými zákonmi, ako sme tomu svedkami na Západe. Tie zákony hovoria napríklad o tom, že pohlavia sú dve, že muž nemôže rodiť a že žena nemá penis.

Aj obavy z toho, že v duchu svojho presvedčenia progresívci zničia školstvo, ak umožnia deťom voliť si vlastný „gender“, že zničia šport, ak nechajú biologických mužov ponižovať ženy v ich disciplínach, že zničia kultúru, ak budú svojvoľne meniť sexuálnu orientáciu historických či mýtických postáv.

A napokon aj obavy z toho, že raz schvália legislatívu podobnú tej nórskej, ktorá umožňuje zatvárať ľudí do väzenia za to, že v súkromí prednesú „nenávistný prejav“ voči LGBT komunite. A teda možno aj za to, že sa voči tomuto všetkému pokojne ohradia.

Ak tieto obavy progresívci pochopia a uvedomia si hodnotu vzájomného rešpektu, môžu si s konzervatívcami sadnúť za jeden stôl a prinajmenšom komunikovať o tom, čo jednu aj druhú stranu trápi.

Ak nie, Slovensko naďalej ostane v zákopoch kultúrnej vojny, ktorá nás všetkých vyčerpáva a odvádza pozornosť od ďalších dôležitých problémov.

A bude to len ich vina.