Ako nePosunúť hranice

Zastavme sa pri tom, čo je pozitívne. Adamove výkony sledujeme naozaj zblízka – pohyby, námahu a počujeme jeho iritujúci rev, ktorý tento úkon sprevádza. Kamera je až posadnutá telesnom a zábery na rozochvené svaly sa opakujú v priebehu celého filmu. Až sa obávame, že na nás pristane kvapka jeho potu. Dokument diváka celkom nevtieravo sprevádza životom protagonistu, ktorý pozostáva z tréningu, rehabilitácií, konzultácií a trénerov, presunov na skaly a súťaží.

Do príbehu vstupuje partnerka Iva, ktorá ho istí pri lezení aj v živote. Dá sa  vysledovať jej odovzdanosť talentovanejšiemu partnerovi lezcovi a prerod v manželku, ktorá  je oporou v ťažkých situáciách. To zabolí, pretože Iva rezignáciu na svoje lezenie nesie ťažko. Z dvojice sa môže držať na svetovej špičke asi len jeden, Adamova posadnutosť a úplné nasmerovanie bytia sú zrejmé.

 Život fenomenálneho športovca je krutý. Túto krutosť film sprostredkúva len zobrazením Adamovej  nesmiernej fyzickej námahy. Ostatné obmedzenia, akoby tento človek nevnímal, pretože od detstva nič iné nepozná a ani poznať nechce.

Najviac problematickým miestom je upriamenie  snímky na olympiádu. Nejde o to, že pre neho nebola úspešná, ale o to, že to bola povinná jazda a spôsob súťaží športovcovi nevyhovoval. Časovať celý film na cieľ, ktorý však očividne cieľom nie je, predstavuje veľký problém. Lezec predtým vyliezol najťažšiu stenu na svete, ktorá sa zdala nepokoriteľná,  čo by bol oveľa lepší materiál.

Adam je na skalách suverénny, ale inak je to  veľmi plachý človek a často som uvažovala, prečo vlastne s týmto nakrúcaním súhlasil. Je zrejmé, že na záujem médií si síce ako-tak zvykol, ale ochotu pustiť kameru hlbšie do svojho vnútra som nevidela. Tak, ako bola olympiáda povinná jazda, tak boli povinné aj niektoré jeho vyjadrenia, návšteva rodičov, rozhovor s trénerom – to všetko malo skôr charakter bežnej televíznej publicistiky, nie dokumentu.

Partnerka Iva je otvorenejšia, udalosti viac prežíva, sledujeme jej vnútorný boj, vieme, aké úsilie ju stojí upozadiť svoje pocity a sústrediť sa na tie jeho. Po uvedení filmu v Českej republike dala dvojica niekoľko rozhovorov – a v jednom z nich /pre časopis Reflex / hovorili o svojom živote otvorenejšie ako vo filme samotnom.

Možno je to aj istá  komunikačná neobratnosť tvorcov – Jana Šimáneka a Petra Zárubu, ktorá bola napokon zdokumentovaná v samotnom filme, kde protagonistu režírujú. Obaja tvorcovia sú aktívni lezci – Adama obdivujú a sústredili sa na jeho lezecké zručnosti. Záleží, čo od tohto dokumentu očakávate – funguje, keď ide o športový zážitok, radosť z lezenia a drinu pri príprave. Film o posunutí hraníc však neposunul naše vnímanie Adama Ondru ako človeka.