Sťažnosť ruských mariňákov mala dohru. Hovoria o treste a uvažujú nad dezerciou

Príslušníci 155. námornej pechotnej brigády Tichomorskej flotily z Vladivostoku spustili 2. novembra ofenzívu na ukrajinskú posádku v Pavlivke juhozápadne od Donecka, aby sa zmocnili kontroly nad kľúčovou zásobovacou trasou. O štyri dni neskôr informovali  približne o troch stovkách zabitých, zranených a nezvestných v dôsledku „starostlivo“ naplánovanej ofenzívy „veľkých veliteľov“, ktorí ich uvrhli do neprehľadnej ofenzívy. Vyplýva to z listu, ktorý mariňáci poslali Olegovi Kožemiakovi, gubernátorovi Prímorského kraja na Ďalekom východe.

PolitikaElitní ruskí mariňáci utrpeli na Ukrajine ťažké straty. Z nepodareného útoku obvinili velenie

Kožemiako síce požiadal vojenskú prokuratúru o prešetrenie sťažnosti, ale nevylúčil možnosť, že mohlo ísť o „dezinformácie“ zo strany ukrajinských spravodajských služieb. Neskôr na svojom kanáli na sociálnej sieti Telegram zverejnil tri videá, ktoré podľa neho nakrútili mariňáci zo 155. brigády a dobrovoľníci z práporu Tiger. Vojaci v nich hovoria, že hoci sú boje skutočne ťažké a sú aj obete, „všetko je v poriadku“.

Ruské ministerstvo obrany k tomu poznamenalo, že straty brigády „nepresahujú jedno percento“ a podiel zranených predstavuje sedem percent.

Mariňák

Podľa Mediazony však boli vojaci k nakrúteniu videí donútení a ich požiadavku, aby ich z Pavlivky stiahli, velenie zamietlo.

Mediazona píše, že 22. novembra ju kontaktoval mariňák zo 155. brigády, ktorý tvrdil, že ich stále držia v Pavlivke, pričom ostatné jednotky velenie sťahuje do tyla.

Mariňák zároveň poskytol širší obraz o situácii v Pavlivke. Vo svojich postrehoch pre portál napísal: „V brigáde bolo približne 4-tisíc ľudí. Nie všetci ľudia bojujú. Je tam tylo, delostrelecké jednotky a podobne. Naša práporová taktická skupina (BTG) má päťsto mužov, plus-mínus, neustále sa dopĺňa. Ale na Ukrajine nie je len jedna BTG. Naše útočné jednotky sú aktívne aj v iných oblastiach. V tejto oblasti som strávil tri mesiace. Boje pokračovali každý deň a potom sa vyskytli dva intenzívne dni, 9. a 10. novembra. Za celý čas zahynulo pri Pavlivke približne 450 až 500 ľudí. Odpoveď na list (gubernátorovi) nebola taká, akú sme očakávali. Mysleli sme si, že velenie zmení taktiku. List som nepísal ja osobne, ale susedná rota. Sťažovateľom sa vyhrážali trestnými oznámeniami. Osobne som napísal odmietnutie (pokračovať v nasadení), ale moja správa zázračne zmizla. Keď vyhlásili, že Pavlivka je pod našou plnou kontrolou, naďalej sme strácali mužov.“

Medaily

Potom podľa mariňáka nasledoval „cirkus“. Velenie sa totiž rozhodlo, že vojaci by mali dostať vyznamenania.

„Skrátka, oni si udržia svoje výložky a my dostaneme medaily, aby sme mlčali. Ale sú nám na p**u, chalanov to nevráti. Všetci sú psychicky deprimovaní. Nikto neoslavuje, pretože veľa chlapcov zomrelo. Ja sám som za dva dni stratil štyroch priateľov. Len to nahnevá, že velenie nemyslí na ľudí. Potrebujú medaily a výložky, pričom tieto mrchy sú pripravené poslať ľudí na istú smrť. Myslia si, že keď nám dajú medailu, tak by sme mali na všetko zabudnúť a držať hubu. Ale mýlia sa, lebo nezomreli ich priatelia, oni sami sedia v tyle a v teple. Teraz stále rozmýšľajú nad niečím iným, ako získať Hrdinu Ruska a nové hviezdy na výložky.“

Trest

Mariňák uvádza, že velenie sa neskôr rozhodlo brigádu z Pavlivky stiahnuť. „Všetci sme boli veľmi šťastní, ale nie dlho. Nie všetkých odtiaľ vyvedú. Tí, ktorí sa najviac pohoršovali, ktorí napísali list a odmietli ísť do útoku, zostávajú ďalej na svojich pozíciách, a tí, ktorí sa nedostali do konfliktu s velením, budú odvedení do tyla na rotáciu. Ja zostávam, neskrýval som svoj postoj. Jedným slovom, stále cítime dôsledky toho listu. Oni nevyvodzujú závery, ale iba trestajú. Myslím si, že chcú úplne eliminovať všetkých nežiaducich, a počas bojov to nie je problém, je to dokonca veľmi jednoduché.“

Mariňák sa podľa svojich slov opäť presvedčil, že jeho život tam „nestojí za nič“. „Rozkazujú tí, ktorí sa nestarajú o ľudí, ale len o svoje výložky a povesť. Je veľmi desivé si toto uvedomovať. Nikdy to nepovedia (že je to trest), ale pouvažujte: po liste nás poslali do útoku a potom, zázračne, tí, ktorí sa pohoršovali, zostávajú ďalej na svojich pozíciách, zatiaľ čo iných odvádzajú do tyla. Všetci veľmi dobre chápeme, prečo je to tak. Zostáva tu 100 až 150 ľudí a približne rovnaký počet vyvedú, možno viac. Nevymenia nás, keďže sme dostali za úlohu posilniť obranu v Pavlivke a pripraviť sa na útočné operácie. Žijeme v zákopoch a v domoch, ktoré viac-menej prežili.“

Zničená brigáda

Mariňák ďalej opisuje svoju brigádu ako takmer „úplne zničenú“, hoci ju už doplnili. „Ale musíte pochopiť, že všetko závisí od tých starých vojakov, ktorí cvičia mladých, len preto brigáda úplne nestráca svoju bojovú účinnosť. Teraz, keď nás postupne ničia a prijímajú mobilizovaných, nemá takáto jednotka zmysel. V brigáde je veľa mobilizovaných, pretože v Pavlivke boli veľké straty. Zbrane sú väčšinou ručné. Neexistujú takmer žiadne ťažké zbrane. Tanky a iné obrnené vozidlá boli zničené a to, čo zostalo, buď len strieľa, alebo len jazdí. Veľmi nám chýba jedlo. Chodíme a zbierame po pivniciach, čo zostalo. V zásade nám dávajú suché dávky, ale nie vždy.“

Dezercia alebo smrť

Mariňák v závere konštatuje, že vojaci teraz uvažujú o dezertovaní. „A ja im rozumiem a sám rozmýšľam, ako to urobiť. Vždy som čestne slúžil svojej vlasti a odsudzoval som niečo takéto, ale teraz je to asi jediný spôsob, ako si zachrániť život. Nerozumiem, prečo majú takýto prístup k personálu, keď nie je dosť ľudí a prebieha mobilizácia.“