Čo prezidentka Čaputová nepovedala

Zuzane Čaputovej podľa posledných prieskumov viac ľudí nedôveruje, ako dôveruje. Naposledy to bolo 45:49 v jej neprospech.

Nemuselo by to byť až také dôležité, keby práve dôveryhodnosť ostatných, parlamentu, vlády či opozície sama neriešila. Prezidentku však nedôveryhodnosť trápi, pretože podľa nej vedie k oslabeniu a ohrozeniu demokracie. Obáva sa dokonca, že môže patriť vôbec k poslednej generácii, ktorá demokraciu zažila. Hystéria však nie je dobrá metóda a strach nie je dobrým radcom.

Prezidentka má pravdu, že v krajine a spoločnosti je problém, ktorý narastá: až 84 percent z nás si myslí, že sa vyvíjame zlým smerom. Lenže Čaputová nedokázala nájsť príčinu a tápe, aj keď hľadá riešenia.

Povedala veľa slov o rastúcej chudobe (v tom bola najpresvedčivejšia), o slabšom postavení žien, o rastúcom dlhu, hybridnej vojne, klimatickej zmene či prínosoch členstva v EÚ. Ale príčiny našich problémov nenašla. Presnejšie: vyhla sa im.

Tých 84 percent ľudí by zrejme veľká časť jej obáv nijako nerušila.

Problém je totiž trochu inde a je vážnejší a hlbší, týka sa aj pani prezidentky.

Priamo (bez toho, aby to vyslovila) kritizovala Smer a politiku vlády, prekáža jej, že ľudia niekedy nevedia, kto vlastne vládne a kto je v opozícii, ale ani tu koreň krízy našej politiky nepomenovala.  

Matoviča nemenovala, k Hegerovi bola ambivalentná, Naďa priamo ocenila („spoľahlivé vedenie rezortu obrany“). Ak sa nemýlim, tak ako jediného z vlády. Nie je to však práve minister obrany, ktorý patrí k najvulgárnejším politikom našej scény? Ako to ide dokopy s kritikou neznášanlivosti a verbálnou agresivitou, ktorú chce prísnejšie trestať?

Paradoxné bolo aj to, že prezidentka chválila najmä „reformy“, ktoré podľa nej urobili bývalí liberálni ministri zo SaS. Tie reformy, ktoré však nie sú hotové (kurikulárna reforma na ministerstve školstva, súdna reforma).

Ďalší paradox. Zuzana Čaputová chce zmenu, na ktorú táto vláda nemá, alebo chce predčasné voľby, pričom sa súčasne obáva Smeru, ktorý si podľa nej „vlastné obavy zamieňa s obavami o stav demokracie“. Človek si musí klásť otázku: čo teda vlastne chce, vymeniť národ?

Zuzana Čaputová, samozrejme, hovorila o menšinách, občianskom sektore, bránila novinárov. Ani slovom však nespomenula cirkvi. Nerobia náhodou pre charitu doma, ale aj pomoc Ukrajincom (Kubáncom, Sudánčanom, Etiópčanom…) viac ako ktokoľvek iný?

Pani prezidentke prekáža už i polemika o paragrafe 363, ale ani slovom sa nevrátila k zahanbujúcej kauze, keď sa štát musel ospravedlniť Jaroslavovi Haščákovi za poškodenie jeho občianskych práv. Povedala síce, že kauzy sa majú vyšetriť „výlučne zákonným spôsobom“, ale už nevieme, čo si myslí o tom, či polícia postupuje výlučne zákonným spôsobom alebo nie. A čo je horšie, ak štát môže zneužívať moc voči jednotlivcovi?

To veľmi hodnotenie a reflexiu stavu naše republiky nepripomína.

A napokon, ani slovom sa nezmienila o tom, že nedokážeme chrániť našu hranicu pred nelegálnou migráciou. Oceňuje skupinu policajtov, ktorí pomáhajú Maďarom na ich hranici so Srbskom, a želá si európske riešenie. V poriadku, jedno aj druhé je fajn. Ale nie je náhodou primárnou zodpovednosťou zabezpečiť našu vlastnú hranicu?

Prekáža to našim partnerom v EÚ a znižuje to autoritu štátu, čo Zuzanu Čaputovú trápi. Prečo to potom aspoň nespomenula?

A napokon posledná výhrada. Tá najpodstatnejšia.

Zuzana Čaputová patrí k politikom, ktorých názory viedli k súčasnému stavu mnohých kríz súčasne. Nepatrí k politikom, ktorí by ich spôsobili, ale pritakávali, dvíhali ruky a prikyvovali hlavami, keď sa tie chyby vŕšili.

Čaputová a väčšina slovenskej politickej triedy podporovali rozširovanie NATO o Ukrajinu, čo viedlo k vojne, nemôžu sa teraz čudovať najhoršej bezpečnostnej situácii v Európe od konca druhej svetovej vojny. Ak budú dnes hovoriť, že mier je možný až po vyhnaní Rusov z Krymu, nemôžu to s mierom myslieť vážne.

Čaputová a jej kolegovia podporovali Green New Deal a všetky zelené regulácie EÚ, nemôžu sa teraz čudovať energetickej kríze, otrasom v našom priemysle a stagnujúcim mzdám.

Nemocnice, školy, tých príkladov by bolo viac. Politici, ktorí nás doviedli do tohto stavu, nemôžu po rokoch zahladiť svoje stopy na mieste činu. Môžu predstierať, že stratili pamäť, ale nie zodpovednosť za to, čo robili.

Preto je tých 84 percent ľudí nespokojných so smerovaním štátu.