Šimon Sádovský

Predstavte si, že Majk Spirit, Ego a Heartbeat nahrajú spolu pieseň. Navyše je celá o tom, aké je Slovensko skvelé a že vyhrá najbližšie majstrovstvá sveta. Ono sa to v skutočnosti stalo, akurát v Chorvátsku.

V Chorvátsku sa niečo takéto deje stále. Zhruba pred dvoma rokmi som náhodou narazil na chorvátskeho rockera Marka Perkoviča Thompsona. Najprv ma zaujala hudba – hardrock mám skrátka rád a chorvátčine nie je tak ťažké rozumieť. Po pár piesňach mi bolo jasné, že Thompsonovo srdce bije po chorvátsky. Čo ma zarazilo ešte viac, bola jeho popularita – že je ešte miesto na svete, kde vlastenecká hudba dokáže vypredávať najväčšie štadióny v krajine. Chorváti majú pre vlastenca krásne slovo – domoljub. No a rocker Thompson nie je s touto témou na chorvátskej hudobnej scéne sám. Treba dodať, že ide o spevákov či kapely, ktoré dokážu vypredávať veľké koncerty, nie nejakú bizarnú alternatívu s publikom, ktorého základ tvoria kamaráti.

Včera Chorváti postúpili tretíkrát vo svojej 30-ročnej histórii do semifinále majstrovstiev sveta vo futbale. Úprimne sa z toho teším. Keďže naši sokoli na MS nepostúpili, v Katare fandím Chorvátsku. Rád by som zdôraznil, že ide o MS vo futbale. V najpopulárnejšom športe na svete, ktorý sa hrá od najväčších metropol po posledné dediny na celom svete. Úspech na MS vo futbale je o poznanie viac a pre malý národ výrazne menej pravdepodobný ako v u nás obľúbenom hokeji.

Tento text píšem preto, že som presvedčený, že čisto futbalové analýzy úspechov Chorvátov nevysvetlia dostatočne uspokojivo. Niežeby nemali svoju hernú kvalitu. Majú. Papierovo by sme ich pred týmito MS mohli zaradiť niekde medzi Belgicko a Švajčiarsko. No opakovane porážať na najprestížnejšom turnaji na svete najväčších favoritov – včera otočili zápas s Brazíliou, ktorú vyradili –, to chce ešte niečo navyše. Niečo, čo iné reprezentačné družstvá nemajú alebo toho majú menej.