Záhada svetového Chorvátska

Chorvátsky futbal zabáva a teší mnohých fanúšikov futbalu aj za hranicami tejto jadranskej krajiny. Čím to ale je, že aj keď prehrávajú s Brazíliou, nestratia vôľu po víťazstve a dokážu otočiť zápas? Možno rolu zohráva aj niečo iné okrem futbalovej hry.

Predstavte si, že Majk Spirit, Ego a Heartbeat nahrajú spolu pieseň. Navyše je celá o tom, aké je Slovensko skvelé a že vyhrá najbližšie majstrovstvá sveta. Ono sa to v skutočnosti stalo, akurát v Chorvátsku.

V Chorvátsku sa niečo takéto deje stále. Zhruba pred dvoma rokmi som náhodou narazil na chorvátskeho rockera Marka Perkoviča Thompsona. Najprv ma zaujala hudba – hardrock mám skrátka rád a chorvátčine nie je tak ťažké rozumieť. Po pár piesňach mi bolo jasné, že Thompsonovo srdce bije po chorvátsky. Čo ma zarazilo ešte viac, bola jeho popularita – že je ešte miesto na svete, kde vlastenecká hudba dokáže vypredávať najväčšie štadióny v krajine. Chorváti majú pre vlastenca krásne slovo – domoljub. No a rocker Thompson nie je s touto témou na chorvátskej hudobnej scéne sám. Treba dodať, že ide o spevákov či kapely, ktoré dokážu vypredávať veľké koncerty, nie nejakú bizarnú alternatívu s publikom, ktorého základ tvoria kamaráti.

Včera Chorváti postúpili tretíkrát vo svojej 30-ročnej histórii do semifinále majstrovstiev sveta vo futbale. Úprimne sa z toho teším. Keďže naši sokoli na MS nepostúpili, v Katare fandím Chorvátsku. Rád by som zdôraznil, že ide o MS vo futbale. V najpopulárnejšom športe na svete, ktorý sa hrá od najväčších metropol po posledné dediny na celom svete. Úspech na MS vo futbale je o poznanie viac a pre malý národ výrazne menej pravdepodobný ako v u nás obľúbenom hokeji.

Tento text píšem preto, že som presvedčený, že čisto futbalové analýzy úspechov Chorvátov nevysvetlia dostatočne uspokojivo. Niežeby nemali svoju hernú kvalitu. Majú. Papierovo by sme ich pred týmito MS mohli zaradiť niekde medzi Belgicko a Švajčiarsko. No opakovane porážať na najprestížnejšom turnaji na svete najväčších favoritov – včera otočili zápas s Brazíliou, ktorú vyradili –, to chce ešte niečo navyše. Niečo, čo iné reprezentačné družstvá nemajú alebo toho majú menej.

Ak si pozriete instagram chorvátskeho trénera Zlatka Daliča, uvidíte, aká nálada vládne v chorvátskom tíme.

Po výhre nad Brazíliou zverejnil video s titulkom “jednota, odvaha, vlastenectvo, viera”, kde celý tím z plného hrdla spieva pieseň Lijepa li si.

Do slovenčiny by sme mohli jej názov voľne preložiť ako Aká si mi krásna. Podobné video uverejnil aj po víťazstve nad Japonskom. Nebude to náhoda, že chorvátski futbalisti pri svojom návrate z minulých MS v Rusku, na ktorých skončili strieborní, pozvali práve spomínaného Thompsona, aby s nimi z pódia pred polmiliónom Chorvátov zaspieval túto pieseň.

Chorváti hrajú za svoju krajinu zo všetkých síl a čosi špeciálne im pomáha.

Navyše, v Chorvátsku nejde o nejakú úzku “futbalovú komunitu”, ktorá tým žije, pričom zvyšok krajiny sa spravidla pridá až niekedy okolo štvrťfinále. Odporúčam vyhľadať si na YouTube Hrvatske navijačke pjesme. Čaká vás hodinový playlist na tému “Chorvátsko do toho!”, v ktorom nájdete chorvátske ekvivalenty Paľa Haberu, Rytmusa, Roba Kazíka a Dary Rolins.

Dobre, v tomto momente je namieste otázka, prečo v článku, ktorý mal byť o futbale, skoro stále čítate o hudbe. Dobrá otázka.

Človek nemusí byť veľký filozof, aby chápal, že práve piesne najlepšie vyjadrujú to, čo nás takpovediac chytá za srdce. Z môjho dvojročného skúmania a počúvania chorvátskej hudby úplne jasne vidím, ako Chorvátov chytá za srdce práve fakt, že sú Chorváti. Že majú špecifický jazyk, žijú na špecifickom mieste a majú špecifické zvyky. Koniec koncov, ak ste boli v Chorvátsku, tie národné vlajky v každej dedine a na každom druhom stĺpe je ťažké prehliadnuť. Ich príbeh bol ťažší, na Balkáne prešli k nezávislosti cez vojny, ale chorvátska oddanosť národu je dnes nádherná. Tu prichádza do hry späť futbal. Práve toto národniarstvo je to niečo navyše, čo Chorváti majú a Švajčiari či Belgičania až tak veľmi nie. Niežeby neexistovala švajčiarska alebo belgická vlajka. No Chorváti tou svojou mávajú oveľa častejšie a s oveľa väčšou hrdosťou.

A tu sa vynára otázka – čo má toto s nami Slovákmi?

Nuž, je to dôkaz toho, že aj v 21. storočí, aj napriek ťažkej historickej skúsenosti s ustašovcami a komunistami, aj napriek neustálej snahe časti publicistov znechucovať ľuďom všetko národné sa dá byť zdravo národne cítiaci. Stálo by za to sa k tomu na Slovensku vrátiť. Chorváti majú ťažkú skúsenosť z druhej svetovej vojny, horšiu od tej našej. V 90. rokoch mali horšiu verziu HZDS a nacionalizmus tam znamenal reálnu vojnu. Ale zároveň sa dnes nenechávajú opakovane presviedčať o tom, že sú najväčším omylom prírody, že vlastne ani veľmi neexistujú a keď aj áno, tak tí, čo sa k tomu príliš hlásia, sú vlastne fašisti.

Rozmýšľam, či sa z toho dá poučiť. Či sa nájde medzi nami niekto, kto vyspieva fakt, že napriek všetkým problémom je naša vlasť krásna a že sme radi, že sme Slováci. Že viac ako neustále sa sťažovať na to, čo sa nám nepodarilo, by sme sa mohli vzájomne povzbudzovať v tom dobrom. Aj z tribún, aj mimo nich. Nič proti Karolovi Duchoňovi, ale viac by sa mi páčilo, keby sme s našimi medailistami spievali niečo trochu iné.

Nech Bože dá je fajn, ale chce to viac!