Môžeme veriť Európskej centrálnej banke, ak jej neveria vlastní zamestnanci?

Ceny v eurozóne stúpli v decembri medziročne o 9,2 percenta. Toto číslo by sme ešte pred rokom považovali za neuveriteľne vysoké. Dnes konštatujeme pozitívnu zmenu oproti novembru, keď miera inflácie bola 10,1 percenta.

Zdalo by sa, že monetárna politika funguje. Európska centrálna banka (ECB) zareagovala na infláciu zvýšením úrokových sadzieb a tá začína klesať. Niekto by si dokonca mohol myslieť, že ďalšie uťahovanie menovej politiky nie je potrebné – a našli by sa takí aj medzi ekonómami.

Takéto hodnotenie pôsobenia centrálnej banky by však bolo veľmi povrchné. To, čo sledujeme, nie je a nemôže byť výsledkom krokov európskej menovej autority v poslednom polroku. Transmisný mechanizmus má dlhší horizont pôsobenia a ECB šliapla na brzdu príliš neskoro.

Kritika voči centrálnym bankárom eurozóny zaznieva z mnohých strán – od politikov i odbornej verejnosti. Najnovšie však aj od vlastných zamestnancov. Prieskum odborovej organizácie IPSO ukázal, že vedeniu Európskej centrálnej banky neverí až 40 percent z nich.

Vysoké ceny porovnávané s vysokými cenami

Z číselného hľadiska k nižšej inflácii prispel najmä pomalší rast cien energií oproti predchádzajúcim mesiacom. Naopak, vyššie bolo medziročné tempo rastu cien potravín.

V prípade cien energií sa začína prejavovať efekt porovnávacej základne. Keďže ceny energií začali rásť už na jeseň roku 2021, v ostatných dvoch mesiacoch nie je medziročné zvýšenie také výrazné.

Tento bod je možno vhodné zdôrazniť: vysoké ceny energií sa neobjavili až po ruskom útoku na Ukrajinu.

Napríklad toľko diskutovaná cena plynu v Európe. Už v polovici roku 2021 vyrovnala predchádzajúce lokálne maximum z roku 2018 a v druhom polroku vzrástla niekoľkonásobne. Celých šesť mesiacov pred začiatkom vojny bola cena plynu vyššia, než je dnes.

Podobne to platí o veľkoobchodnej cene elektriny. Zatiaľ čo na začiatku roku 2021 sa pohybovala okolo 50 eur za megawatthodinu, od septembra už jej cena stúpla nad úroveň 100 eur za megawatthodinu a predvianočné lokálne maximum presiahlo 300 eur za megawatthodinu.

Mimochodom, v januári cena elektriny opäť výrazne klesla a nad úroveň 300 eur za megawatthodinu stúpla až začiatkom júla. Pre túto cenu tak bude porovnávacia úroveň v ďalších mesiacoch relatívne nízka.

Uvedené veľkoobchodné ceny sa v spotrebiteľských cenách prejavujú až s istým odstupom s ohľadom na dlhodobejšie zmluvy, prípadne periodicky revidované cenové regulácie.

Vysvetlenie, že inflácia je spôsobená primárne vyššími cenami energií a tie zase ruskou inváziou, neobstojí. Ceny rástli už dlho pred začiatkom vojny na Ukrajine. Ďalší diel skladačky vysvetľujúcej vysoké ceny energií musíme hľadať v domácej európskej politike. Žiadne prekvapenie, je za tým Green Deal, nemecký odpor k jadru a podobne.

Lenže inflácia nie je len rastom nejakej konkrétnej ceny či niekoľkých cien. Preto sa pozornosť stále obracia na centrálnu banku. Štatistický pokles inflácie v poslednom mesiaci na dobré vysvedčenie nestačí.

Nespokojní zamestnanci centrálnej banky

Hoci niektorí ekonómovia vrátane centrálnych bankárov zdôrazňujú vplyv nákladového šoku na výšku súčasnej inflácie, negatívnu rolu centrálnych bánk nemožno prehliadnuť. Svedčí o tom aj fakt, že na hrozbu inflácie mnohí upozorňovali dávno pred tým, než sa aktuálne nákladové faktory vôbec objavili. V Štandarde o hrozbe inflácie píšeme prakticky od jeho založenia na konci roku 2020.

Nespokojnosť zamestnancov Európskej centrálnej banky jej zlyhanie potvrdzuje. Ak by bola vysoká inflácia výsledkom faktorov mimo dosah monetárnej politiky, nevyvolávala by v zamestnancoch nedôveru voči vedeniu.

Čo si teda zamestnanci o svojom vedení myslia? Menej ako polovica z nich sa vyjadrila, že vedeniu dôveruje. Vysokú dôveru vyjadrilo 14,6 percenta zamestnancov a 34,3 uviedlo miernu dôveru. Naopak, 28,6 percenta má vo vedenie nízku dôveru a 12 percent žiadnu. Desatina z 1 600 oslovených zamestnancov sa nevedela vyjadriť, čo tiež nesvedčí o ich dôvere v nadriadených.

Príčinou nespokojnosti sú výsledky i politika voči pracovníkom. Dve tretiny oslovených ľudí uviedli, že ich dôvera bola poškodená vysokou infláciou a malým rastom platov, ktorý zaostáva za rastom cien. Platy zamestnancov banky stúpli minulý rok o približne štyri percentá, teda menej než polovičným tempom oproti rastu cien v eurozóne.

Zamestnanci ECB pritom patria medzi tých lojálnych. V minuloročnom prieskume 83 percent z nich vyjadrilo hrdosť na prácu pre túto inštitúciu a 72 percent uviedlo, že by ju odporúčalo iným.

Pracovníci finančnej inštitúcie tiež dokážu oceniť svoje vedenie, keď sú s ním spokojní. V odborárskom prieskume pred odstúpením prechádzajúceho prezidenta Maria Draghiho hodnotila viac než polovica oslovených zamestnancov jeho pôsobenie ako veľmi dobré či vynikajúce. A to napriek tomu, že väčšina si posťažovala na netransparentnú personálnu politiku a protekciu vybraných ľudí.

Nespokojnosť personálu centrálnej banky môže ukazovať na rozpor medzi odbornými odporúčaniami zamestnancov a politickými rozhodnutiami vedenia. Samozrejme, na základe tohto rozporu nemožno usudzovať, nakoľko predstavitelia banky podliehajú politickým tlakom a nakoľko sú len málo kompetentní na svoje funkcie.

Výsledky z posledného obdobia i nespokojnosť zamestnancov v každom prípade podkopávajú dôveru v schopnosť ECB dobre vykonávať jej základnú úlohu. Pre banku to znamená problém – dôvera je totiž základným nástrojom monetárnej politiky. Ak centrálnej banke neveria ani tí, ktorí majú informácie z prvej ruky, kto jej ešte uverí?