Polemika s Lenkou Zlámalovou. Veľké firmy nie sú dôkazom, že ekonomika prosperuje

Akokoľvek má Lenka Zlámalová pravdu, keď kritizuje kvalitu podnikateľského prostredia v Európe, jej argumenty sú nedostatočné. Jednak vychádza z problematických údajov, jednak analýzu obmedzuje na to, čo sa hodí do pripraveného naratívu.

Tri týždne sú na kapitálových trhoch dlhý čas. Lenka Zlámalová píše, že v prvej desiatke najhodnotnejších firiem sveta sú – s výnimkou Saudi Aramco – iba tie americké. A že v prvej stovke nie je ani jedna nemecká. Lenže to platilo na konci decembra, keď vznikla správa spoločnosti Ernst&Young, ktorú cituje, a dnes už nie.

Trhy sú vrtkavé a na konci tretieho januárového týždňa je situácia iná. Spojené štáty majú v prvej desiatke len sedem spoločností, okrem Saudi Aramco je v nej aj čínsky Tencent a taiwanský výrobca čipov TSMC. A Nemecko má v prvej stovke opäť zastúpenie v podobe spoločnosti SAP. Keď budete tento článok čítať, poradie môže byť opäť iné – pozrieť si ho môžete napríklad tu.

Zmeny trhovej kapitalizácie, samozrejme, nie sú to podstatné. Dôležitejšia je otázka, či z absolútnej trhovej hodnoty firiem v jednotlivých štátoch možno niečo vyvodzovať o podnikateľskom prostredí, hospodárskej politike alebo prosperite. Niečo zrejme áno, no nemali by sme zamlčať mnoho problémov, ktoré sú s tým spojené.

Veľké spoločnosti sú v koncentrovaných odvetviach

Spoločnosti s veľkou trhovou kapitalizáciou majú niekoľko spoločných znakov. Typicky pôsobia v odvetviach, kde je obmedzená konkurencia, a na veľkých národných trhoch.

To prvé dobre vidieť na najväčších technologických spoločnostiach. Microsoft má obrovský podiel na trhu operačných systémov, podobne ako Meta (Facebook) na trhu sociálnych sietí, či Visa a Mastercard na trhu správy platieb.

Dominancia je v týchto prípadoch daná vlastnosťami jednotlivých produktov. Pre vzájomnú komunikáciu a spoluprácu je zmysluplné, aby sme používali rovnaké platformy. Ekonómovia to označujú ako sieťový efekt – čím viac používateľov, tým väčšia hodnota konkrétneho produktu. Konkurencia nie je prínosná.

Iným príkladom môže byť farmaceutický priemysel. Bariérou vstupu do odvetvia sú vysoké náklady na vytvorenie nových produktov. Podstatnú časť trhu tak tvorí niekoľko málo veľkých spoločností. A keďže ide z hľadiska hodnoty o veľké odvetvie, mnoho týchto firiem je v prvej stovke najhodnotnejších spoločností sveta.

Iný prípad je automobilový priemysel, ktorý spomína aj Lenka Zlámalová. Firmy z tohto odvetvia sú relatívne menšie nielen v Európe, ale všade. Trhová kapitalizácia Tesly je absurdná a nedá sa vysvetliť v kontexte automobilového priemyslu. Zdá sa, že investori Teslu oceňujú ako technologickú spoločnosť, nie ako automobilku. Či je tento pohľad správny, to sa ešte ukáže.

V prvej stovke najhodnotnejších spoločností je z automobiliek okrem Tesly už len japonská Toyota. Automobilka, ktorá predáva viac než sedemnásobný počet áut, má polovičnú trhovú kapitalizáciu.

Keby sme sa pozreli ďalej na poradie automobiliek podľa hodnoty, nasleduje čínsky BYD a za ním štvorica európskych spoločností – Porsche, Wolkswagen, Mecedes-Benz a BMW. Súčet hodnoty týchto štyroch nemeckých automobiliek je o polovicu vyšší než hodnota Toyoty.

A opäť k Amerike. Za BMW nasleduje v rebríčku General Motors a Ford, ktorých trhová kapitalizácia sa ani v súčte nevyrovná hodnote samotného Porsche. Približne rovnakú hodnotu ako Ford má aj európsky Stellantis. Nezdá sa, že by európske automobilky niekto valcoval, len ich je viac.

Veľké spoločnosti sú na veľkých trhoch

Mnohé trhy fungujú, alebo donedávna fungovali, ako národné. V tomto kontexte je pochopiteľné, že väčšiu trhovú kapitalizáciu dosiahnu tie spoločnosti, ktoré pôsobia vo veľkých štátoch, teda americké a čínske.

Nie je teda napríklad prekvapivé, že medzi piatimi telekomunikačnými spoločnosťami, ktoré sa dostali do prvej stovky podľa trhovej kapitalizácie, sú štyri americké a jedna čínska. Zaujímavosťou v tomto národnom rozdeľovaní je, že v najhodnotnejšej americkej telekomunikačnej spoločnosti T-Mobile US má takmer polovičný podiel nemecký Deutsche Telekom.

Podobným spôsobom by sme mohli analyzovať banky alebo finančné inštitúcie. Tie tiež vznikali primárne so zameraním na národné trhy a s postupujúcou globalizáciou a integráciou sa len čiastočne zlučovali. To znamená, že v Európe zostáva väčší počet relatívne malých bánk.

Niekto by mohol namietnuť, že toto je otázka minulosti a Európa prehráva aj (alebo práve) v nových odvetviach, ktoré nastupujú v období relatívne pokročilej európskej integrácie. Lenže napriek všetkým integračným snahám Európa nikdy nebude jedným trhom v rovnakom zmysle ako Amerika alebo Čína. Už kvôli jazyku.

Dobre to ilustruje odvetvie elektronického maloobchodu. V prvej stovke najhodnotnejších spoločností sú tri – americký Amazon a čínske Alibaba a Meituan. A keď pôjdeme v rebríčku nižšie, aj ďalšie dve najhodnotnejšie firmy v tomto odvetví sú čínske a na šiestom mieste je argentínsky MecadoLibre.

Niežeby to v Európe nešlo, ale rozbehnúť celoeurópsky e-shop je omnoho nákladnejšie než americký či čínsky. Aby spoločnosť oslovila podobný počet zákazníkov, musela byť mať platformu v mnohých jazykových mutáciách, k tomu zákaznícku podporu v rôznych jazykoch, a navyše zrejme narazí na národnú roztrieštenosť aj v iných oblastiach, napríklad logistike.

Niežeby v Európe nešlo tvoriť globálne produkty. Firmy ako slovenský Eset alebo český Avast dokázali, že to možné je, hoci je to ťažšie než v Amerike alebo Číne. No aj ten Avast napokon kúpili Američania.

Veštenie z rebríčka firiem

Absencia európskych spoločností medzi stovkou najhodnotnejších spoločností sveta nemusí byť problém. Internetový predaj či výroba automobilov môžu veľmi dobre fungovať aj v množstve menších firiem. Ba práve v týchto odvetviach je konkurencia pre zákazníkov prínosná.

Takisto sa nezdá žiaduca koncentrácia v odvetví financií. Posledná finančná kríza a heslo „too big to fail“ by nám mohli pripomenúť obludnosť veľkých bánk. Myslím, že v tomto Američanom ani Číňanom závidieť nemusíme.

Lenka Zlámalová má pravdu, keď píše o tom, že európskym ekonomikám škodia dotácie a štátne zásahy. Túto diagnózu však nemožno urobiť z rebríčka firiem podľa trhovej kapitalizácie. Rozhodne z neho nemožno posúdiť, čo má z európskeho tovaru vo svete perspektívu. Ani to, čo Európu ničí.