Michal Čop

O tom, že spolupráca v rámci V4 fungovala, svedčí aj fakt, že k tomuto zoskupeniu sa svojho času chcelo pridať aj Rakúsko, podobné hlasy zaznievali aj zo Slovinska. Z dnešného pohľadu sa toto obdobie dá nazvať zlatými časmi Vyšehradu.

Potom však v krátkom časovom slede došlo k viacerým udalostiam, ktoré spoluprácu V4 začali rozbíjať. Najprv to bolo zvolenie Zuzany Čaputovej za prezidentku. Potom došlo k zmene vlády na Slovensku aj v Česku, kde sa na posty určujúce zahraničnú politiku dostali ľudia, ktorí nemali v povahe protirečiť Washingtonu a Bruselu. Skôr sa snažili vrcholovým západným politikom odčítať z pier ich želania. Napokon dynamiku rozbíjania V4 urýchlila vojna na Ukrajine, pri ktorej sa rozišla zahraničná politika Maďarska a Poľska, teda kľúčových hráčov celého bloku.

Výsledkom je situácia, v ktorej hrá Maďarsko akési disidentské postavenie vo všetkých významných oblastiach. Poľsko je disidentom už len v oblasti gender ideológie a ešte v zopár ďalších témach, kde však bez ostatných partnerov nemá dostatočnú váhu presadiť svoje požiadavky. A Slovensko s Českom sa čoraz viac rozpúšťajú v európskom mainstreame.

Nečudo, ak našu zahraničnú politiku kreujú ľudia ako Korčok, Káčer, Heger, Naď či Čaputová. Podobná situácia je aj u našich západných susedov, kde vláda Petra Fialu predvádza podobne konformistickú politiku hlavného európskeho prúdu ako naša vláda. A zvolenie Petra Pavla tieto pozície ešte posilní.

Pavel to ukázal v predvolebnej kampani, v ktorej sa púšťal aj do takých zbytočných ťahov, akým bola jazda po Maďarsku, kde navštevoval tamojších kritikov Viktora Orbána a vyjadroval im podporu.

Ukazuje to aj pohľad na jeho prednovembrovú aj ponovembrovú minulosť. Daniel Kaiser, komentátor českého Echa, Pavla charakterizoval ako niekoho, kto potrebuje stále nejakú „Moskvu“. Teda zahraničné mocenské centrum, ku ktorému môže vzhliadať a ktorého požiadavky má plniť. Pred Novembrom to uňho bola Moskva, po ňom Brusel či Washington.

To, kde stojí Petr Pavel, symbolicky vyjadrila aj slovenská prezidentka Zuzana Čaputová, ktorá v sobotu veľmi prekvapivo a netradične vycestovala priamo do štábu Petra Pavla, aby mu osobne zablahoželala k víťazstvu vo voľbách. Niečo také sa pritom nerobí, štátnici by si mali zachovať istú zdržanlivosť a odstup od politického boja v susednej krajine (Pavel bude českým partnerom prezidentky Čaputovej až po inaugurácii).

Nebezpečné dôsledky konformistickej politiky voči Bruselu a Washingtonu, akú predvádzajú ľudia ako Pavel, sa najlepšie ukazujú na obranyschopnosti. Slovensko ako vzorný partner poslalo svoje stíhačky, ako aj raketovú protivzdušnú obranu na Ukrajinu. A to aj napriek tomu, že bezprostredne za našimi východnými hranicami prebieha vojna a my po odovzdaní našich zbraní nemáme žiadne vlastné kapacity na zabezpečenie vlastného vzdušného priestoru.

Navyše, v demokracii bola vždy dôležitá pluralita názorov. Toto politické zriadenie je totiž postavené na konflikte myšlienok, ktoré medzi sebou súperia. V administratívnom kolose zvanom Európska únia to už dávno neplatí. Rozdiel medzi dvoma najsilnejšími frakciami v Európskom parlamente neexistuje. Európske súdy vykonávajú tú istú politiku ako vodcovia EÚ, len inými prostriedkami. V4 však bola svetlým zjavom, vďaka ktorému EÚ aspoň trochu budila dojem slobody, demokracie a pestrosti. Ak toto zoskupenie ovládnu ľudia ako Pavel a Čaputová a staneme sa predskokanmi Bruselu, utrpí tým aj Európa ako celok.  

Z tohto dôvodu bude dôležitý výsledok tohtoročných parlamentných volieb na Slovensku, pričom už v týchto týždňoch môžeme pozorovať nebezpečný trend, ktorý sme videli už aj v českých prezidentských voľbách. V Česku si mohol progresívno-liberálny mestský volič vyberať zo širokej škály kandidátov, ktorá sa vo finále zúžila na dvojicu Pavel, Nerudová. Ich jedinou protiváhou bol miliónkrát zdiskreditovaný Andrej Babiš. Na Slovensku je situácia podobná. Liberálno-progresívny mestský volič sa môže rozhodovať podľa miery svojej progresívnosti medzi Progresívnym Slovenskom, Jablkom, SaS, Dzurindom, Budajom či Hegerom s Naďom. Protiváha je často len čajová a navyše len veľmi ťažko voliteľná.

Dostávame sa tak do neobvyklej situácie, keď vzniká značné politické vákuum, ktoré nemá kto vyplniť. Bývalí (Dzurinda) či súčasní politici (Sulík, Matovič) sú zdiskreditovaní zo všetkých možných strán a na obzore nie je nikto, kto by ukázal smer von z tohto marazmu.

Keď sa ukázalo, že Mečiar je slepou uličkou, prišiel Dzurinda s konceptom spájania konzervatívcov a liberálov. Keď mali ľudia dosť pravice a korupčných škandálov Dzurindových vlád, prišiel Fico s ponukou sociálnej politiky. Keď sa korupčne zdiskreditoval aj Fico, prišiel Matovič s ponukou reality show „politiky“. No náhrada za Matoviča sa nečrtá. Reality show politika sa vyčerpala. Návrat k Dzurindovi nie je riešením. Voliči to ukázali už mnoho krát (Sieť, Za ľudí, v niečom OĽaNO).

Výsledkom je akási politická strnulosť, na ktorú trpí hlavne konzervatívny volič, ktorý nemá koho voliť. Naopak, posilňujú sa progresívci a liberáli európskeho hlavného prúdu, vinou ktorých sa Európa zmieta v zelenom, dúhovom a vojnovom ideologickom šialenstve, ktorých výsledkom je obrovská inflácia, prepad ekonomiky a ničenie zdravých rodín, kultúry či škôl.

Vyšehradská štvorka dokázala byť svojho času proti tomu hrádzou, ktorá niektoré procesy spomaľovala a ďalšie zastavovala. Ak u nás budú vo voľbách naďalej vyhrávať Čaputové, Pavlovia, Dzurindovia, či Hegerovia, V4 sa napokon buď úplne rozpadne, alebo sa zmení na predskokana hlavnej bruselskej politiky. A to bude zlé nielen pre Slovensko a strednú Európu, ale aj pre Európsku úniu ako celok.