Naopak, nepriamo potvrdzuje vyjadrenie ministra Karasa a dodáva k tomu, že on bol ten, kto do programového vyhlásenia vlády pretlačil vetu o tom, že vláda pripraví riešenie, ktoré uľahčí praktický život pre osoby žijúce v spoločnej domácnosti. A tvrdí, že túto vetu doteraz nikto nerozporoval.

Samozrejme, že túto vetu doposiaľ nikto nerozporoval, keďže proti praktickej pomoci rodinám žijúcim v jednej domácnosti nikto nie je. Otázkou však pri podobných formuláciách v oficiálnych dokumentoch je to, ako bude daná pomoc vyzerať. Keď sa ukázalo, že vláda pripravila návrh, ktorý síce môže pomôcť ľuďom žijúcim v jednej domácnosti, no zároveň oslabuje inštitút manželstva, zákonite prišla kritika. A s ňou aj otázka, či sa napĺňa to, čo očakávame od konzervatívnych politikov. Navyše, tu sa nedá nespomenúť, že ministerstvá sa pri príprave tejto novely radili len s LGBT organizáciami a preto sa o možnej kritike sprava dopočuli až teraz. Keby sa pri príprave novely postupovalo inak, nemusel by byť minister teraz prekvapený.

Milan Krajniak vo svojom texte spomína ešte dve veci. Jasle a Radu vlády pre rodinu a demografický vývoj. Jeho argumentáciu v oboch prípadoch sčasti beriem. Skutočne je dobré, že vznikla Rada vlády pre rodinu a demografický vývoj a aj to, že sme sa nezaviazali vytvoriť miesta v jasliach až pre polovicu detí.

Avšak, v oboch prípadoch minister skôr potvrdzuje to, o čom som písal v mojom pôvodnom komentári. Čo sa týka Rady, je jasné, že rovnako ako jej zriadenie je dôležitý aj jej ustanovujúci dokument. Ten totiž rozhoduje o tom, čo bude táto inštitúcia robiť. Teda či sa bude snažiť rozšíriť rodinné výhody na dúhové rodiny, alebo sa bude snažiť podporovať klasické manželstvá, ktoré tvoria muž a žena a ktoré sú najlepším a najprirodzenejším prostredím pre plodenie a výchovu detí.

Jasný dokument dáva členom Rady jasné mantinely. Vágny dokument im umožňuje pretláčať do jej práce množstvo ideológie. Navyše, ak je takýto dokument plný nič nehovoriacich vágnych fráz, pod ktoré sa dá schovať prakticky hocičo, po zmene vlády môže byť jej ideologická kolonizácia progresívcami ešte jednoduchšia. Nebude totiž potrebné meniť ani základný dokument.

Ďalším prípadom sú jasle. Milan Krajniak tvrdí, že sa mu podarilo namiesto záväzku zvýšiť počet detí v jasliach na 87-tisíc vyrokovať zvýšenie len na 7-tisíc. Minister to predáva ako úspech a tiež sa pritom tvárí, že to je dobré, lebo ženy si tým budú môcť vybrať a skôr sa rozhodnú mať deti. Pochybujem, že je to pravda. Osobne neviem o žiadnej matke, ktorá by svoje malé dieťa rada odložila do jaslí, ak by mala dostatočnú finančnú podporu štátu a neviem o žiadnom malom dieťati, ktoré by sa do jaslí tešilo. Jasle sú vo väčšine prípadov krajným riešením pre rodiny, ktoré to nedokážu utiahnuť bez toho, aby si mohli dovoliť stratiť ďalší príjem.

V mnohých krajinách na západe to tak nie je (napríklad Belgicko) a štát matkám s malými deťmi pomáha výrazne viac ako na Slovensku. Preto by som bol na mieste pána Krajniaka opatrný s výrokom, že „v podpore rodiny sme urobili v priebehu troch rokov také zásadné zmeny, že dnes môžeme Slovensko spolu s Poľskom a Maďarskom označiť za najviac prorodinné štáty Európy.“

A preto nesúhlasím ani s tým, že navýšenie miest v jasliach len na 7-tisíc je úspech. Ak si myslíme, že Únia sa nám v tomto prípade snaží nanútiť opatrenie, ktoré je v rozpore s našimi hodnotami, ďalších približne tri a pol tisíca miest v jasliach je nie len zbytočným vyhadzovaním peňazí, ale tiež podporovaním principiálne nesprávnych vecí. V takomto prípade je tri a pol tisíca veľmi zlé číslo a nezáleží na tom, či a na koľko sme ho znížili. Za príklad nám tu môžu poslúžiť kvóty na prerozdeľovanie migrantov. Vtedy sme povedali jasné nie a žiadne kvóty neboli. Podobne sme sa mali zachovať aj v tomto prípade.

Je možné, že s ministrom Krajniakom sa v tomto nezhodneme. No mojou úlohou ako novinára v konzervatívnom denníku je na to poukázať. A to aj v prípade najkonzervatívnejšieho ministra súčasnej vlády.