Na niektoré veci sa však nemôžem pozerať.

Podpis neznamená, že naozaj udával

Počas svojho pôsobenia vo Federálnej bezpečnostnej informačnej službe (FBIS) v rokoch 1991 – 1992 som mal možnosť nahliadnuť do sveta metód vtedy už zrušenej ŠtB a oboznámiť sa so systémom jej práce s tajnými spolupracovníkmi. Trochu som si pritom poopravil svoj názor na túto problematiku v porovnaní s tým, čo som si myslel v roku 1990, keď sa táto problematika začala prediskutúvať na verejnosti.

Boli ľudia, ktorí udávali, a ktorí udávali veľa. A boli aj iní.

Predstavte si československého občana, o ktorého sa začne zaujímať ŠtB, lebo si myslí, že by mohol mať zaujímavé informácie. Sú trebárs sedemdesiate roky a občan stojí sám proti obávanej a nebezpečnej štátnej ozbrojenej organizácii. Tá ho občas pekne láka, občas použije výhražný tón. Občan sa z toho necíti dobre, ale má strach jasne odmietnuť. Nezabúdajme, komunistická spoločnosť, to bol strach. Občan zvolí kompromis. Povie si, že súdruhov oklame. Podpíše spoluprácu a mlčanlivosť, ale neudáva. Myslí si, že v tejto hre vyhrá.

A kto je skutočný udavač a kto iba chcel v hre vyhrať nad ŠtB, ktorú v skutočnosti nenávidí, sa nedá rozoznať z jedného podpísaného prísľubu spolupráce na jednom archu papiera založeného do osobného zväzku, ktorý ŠtB na neho viedla.

Už dávno som si preto povedal, že pokiaľ nemám informácie zo zväzku, dokazujúce kedy, kde, na koho a čo udával, tak by som sa na takého človeka nemal pozerať ako na udavača. Problém je ten, že obsah vnútra zväzkov bol často skartovaný v skartácii nariadenej generálom Lorencom koncom roku 1989.

Preto sa na Jána Budaja nepozerám ako na udavača. V roku 1979 bol dvadsiatnikom, ktorému možno nemal kto poradiť.

Podpis bol zlyhaním, ale je preceňovaný

Tým netvrdím, že  podpis spolupráce s ŠtB nebol zlyhaním. Bol, v takej hre sa nedá vyhrať, čo si Ján Budaj po rokoch určite uvedomil. Ale je to zlyhanie, ktoré sa veľmi preceňuje. Keď bol niekto komunista, berie sa to len tak. Akoby nič. Lebo komunisti boli našimi kolegami v práci, či niekedy sme ich mali v širšej rodine. Boli súčasťou našich životov. Boli čímsi banálnym.

Lenže o tajných spolupracovníkoch ŠtB sme nevedeli. Nepoznali sme ich. Preto sú obostretí tajomstvom neznáma. Tajomstvo nás priťahuje, a ak je to tajomstvo temné, máme tendenciu pozerať sa na nich ako na veľkých vinníkov.

Ako som povedal, od prípadu k prípadu to môže byť inak. Mnohí boli vinníkmi, ale mnohí boli obeťami.  Preto sa pozerám na ten monštruózny systém sledovania stoviek tisícov vlastných občanov za pomoci tisícov a tisícov tajných spolupracovníkov ako na osobitný veľký zločin komunistického režimu. Zlo tohto systému prežíva až do súčasných dní.

A dajme si pozor, aby sme sa nezapojili do nepeknej hry, ktorá sprevádza ľudské spoločnosti od nepamäti. Je to hra, v ktorej sa hľadá obetný baránok.

Budaj bol odporca komunizmu

Dôkazy, že Budaj niekoho udal, nemáme. Ale to, že Budaj bol aktívny odporca komunizmu, predsa vieme. A bol jedným z výrazných lídrov revolúcie, ktorou sme sa zbavili komunizmu, neslobody, strachu vrátane monštruóznej ŠtB.

Viete, prečo by sme si to mali pripomínať? Aj preto, lebo sme vstúpili do éry prezidenta Pavla.

Kauza Budaj v ére prezidenta Pavla

Čo som tu doteraz napísal, by som bol napísal aj pred českými prezidentskými voľbami. Chcem však ešte čosi dodať v súvislosti s českými prezidentskými voľbami, v ktorých bol zvolený generál Petr Pavel.

V komunistickom režime pôsobilo viacero spravodajských služieb. Všeobecne známou sa stala ŠtB, ktorá sama osebe bola konglomerátom viacerých zložiek. Podliehala ministerstvu vnútra. Mimo ŠtB pôsobila napríklad Spravodajská správa Generálneho štábu (SSGŠ), ktorá bola vojenskou rozviedkou a pôsobila v rámci ministerstva obrany.

Pojem ŠtB pozná kdekto, o SSGŠ drvivá väčšina ľudí ani nepočula, ale to nie je dôležité. Ich podstata však bola rovnaká. Viedli v konečnom dôsledku informačnú vojnu v službách komunistickej diktatúry proti slobodnému svetu, za šírenie marxizmu-leninizmu po celej zemeguli. Používali napríklad tie isté spôsoby získavania tajných spolupracovníkov. A tí tajní spolupracovníci im zase prinášali informácie o iných ľuďoch.

A keďže sme boli sovietskym satelitom, ŠtB fakticky podliehala sovietskej KGB a SSGŠ podliehala sovietskej GRU. A to bola poriadne vražedná organizácia.

Dôstojník, ktorý pracoval v SSGŠ, musel byť s týmto všetkým uzrozumený. Člen KSČ Petr Pavel sa od roku 1988 vzdelával v kurze organizovanom SSGŠ pre pracovníkov vojenskej rozviedky pre prácu v zahraničí, už pod krycím menom Pávek. Ján Budaj bol vtedy antikomunistickým disidentom.

Zvolenie Petra Pavla za prezidenta uvítala s určitým nadšením väčšina českej verejnosti a tuším, že i časť tej slovenskej.

Vzhľadom na tieto skutočnosti by mi pripadala ešte ďalšia repríza z dlhého radu repríz diskusie o podpise Jána Budaja z roku 1979 akosi absurdná.

Myslím, že Jána Budaja môžeme kritizovať za jeho súčasný progresivizmus, ale v súvislosti s jeho podpisom by sme ho už mohli nechať na pokoji.