Nesedí to.
Slovenská hranica s Maďarskom je niečo iné ako hranica Ukrajiny s Ruskom. Aj náš vzťah s Maďarmi, špeciálne naša menšinová politika k Maďarom na Slovensku je niečo neporovnateľné s Ukrajinou a tamojšími Rusmi. Historicky sa aj na Slovensku hranica menila v neprospech jednej strany, to sedí, ale inak máme dobré vzťahy, medzištátnu zmluvu, sme členmi NATO, EÚ. Ak Káčer spochybňuje s odkazom na Orbána južnú hranicu, spochybňuje aj váhu NATO a EÚ, aj slovenskú politiku voči Maďarom na juhu Slovenska. Spochybňuje tým v podstate všetko, čo sa na Slovensku po roku 1989 na tomto poli vybudovalo.
Navyše Maďarov cielene provokuje. Povedzme to priamo, správa sa ako ukrajinský politik po Majdane.
Mimochodom, keď Albrightová kedysi nevkusne prirovnala Slovensko k čiernej diere (to spojenie v inom kontexte pôvodne použil Zbigniew Brzezinski), okolité krajiny z V4 sa k nám vtedy správali opačne ako pani Albrightová. Najmä českí a poľskí politici rázne odmietli tento prístup, a ani Maďari to nijako nezneužili.
Káčer sa teda správa dvojnásobne nepatrične, už s ohľadom na naše vlastné dejiny a postoj okolitých národov k Slovensku počas Mečiara.
Neplatí ani to, že by bol Orbán nejakým trójskym koňom Moskvy. Maďarsko zaviedlo všetky sankcie voči Rusku, ale nepodporuje zavádzanie ďalších, pretože sankcie neplnia očakávania. Maďarsko je plne solidárne s ukrajinskými utečencami, na svojom území ich zrejme prijalo viac ako Slovensko. Maďari odsúdili ruskú agresiu, nemienia však na Ukrajinu exportovať svoje zbrane, pretože nechcú, aby sa ukrajinskí Maďari stali terčom ruských útokov.
Minister Káčer sa možno cíti ako reinkarnovaná Madeleine, ale svojimi útokmi netrafil terč.
Vlastne sa správa tak, ako Matovič. Z neho srší spokojnosť, ale navôkol vidieť iba obete a zlé následky.
Ak bude chcieť Heger po čítaní prieskumov verejnej mienky napokon zostať u Matoviča, môže mať problém. Nemôže predsa chrániť aj Káčera, aj rátať s miestom na Matovičovej kandidátke. Ani Čaputová sa nemôže tváriť, že jej ide o dobré vzťahy a pokoj s Maďarmi, a pritom podporovať ministra, ktorý ich úmyselne zhoršuje a odvoláva sa pritom na prezidentku, že sa zodpovedá jej, a nie nejakému Matovičovi.
Prejdime však k pointe.
Káčer je totiž len vyvrcholením trendu, ktorý sa začal dlho pred ním a ktorý on dokonale reprezentuje. Ide o to, kto sa stáva ministrom zahraničných vecí a kto formuje zahraničnú politiku.
Ide o príbeh, v ktorom sa slovenská diplomacia vymanila spod politickej kontroly a necíti sa viazaná stavom slovenskej verejnej mienky, občas ani národnými záujmami. Respektíve, uvažovanie o nich si poľahky stotožňuje so záujmami iných štátov.
Tento stav je dôsledkom dlhodobej politiky SDKÚ a Smeru, na ktorú nadviazala aj vláda po roku 2020.
Od Kukana po Káčera platí, že ministrami sa nestávajú politici, ale diplomati. Jedna výnimka nestojí za zmienku, pretože bola krátka. Diplomati v politických funkciách vytvorili systém, ktorý prial ich ďalším medzinárodným kariéram a kamarátskym väzbám na ministerstve. Diplomati sa uzavreli do svojho sveta, ktorý po vstupe do EÚ a NATO oddelil slovenskú diplomaciu od domácej politiky.
Až na to, že zahraničná politika sa nielenže vymanila spod domácej „politickej kontroly,“ ale dostala sa pod iný vplyv.
Čoraz väčší vplyv na rezort majú mimovládne organizácie, zahraničné ambasády a medzinárodné organizácie riadené kozmopolitnou byrokraciou. Slovenským diplomatom lichotia pozvánky aj ponuky, ktoré odtiaľ prichádzajú. Nevyslovené očakávanie znie, že sa popri tom zladia priority. Ďalší problém je, že mladí absolventi vysokých škôl so záujmom o zahraničnú politiku dostanú ľahšie miesto v mimovládke ako v organizácii ministerstva zahraničných vecí.
Prepájať mimovládky a štátnu správu je tak trochu americký model, až na to, že v Amerike platí, že tamojšie mimovládky majú zhodu v tom, čo je americký záujem. Aj tam to škrípe, najmä pokiaľ ide o vojny, ale to je iný problém.
Na slovenskú zahraničnú politiku majú značný vplyv mimovládky, ktoré sú buď prepojené s veľkými zbrojárskymi firmami, alebo so zdrojmi z iných štátov. Ich existencia nie je problémom samým osebe, je dobré, aby aj v tejto oblasti existovala pluralita, a práve to je kameň úrazu. Pluralita totiž chýba.
V žiadnej mimovládke nenájdete rešpektovaného analytika, ktorý by slobodne uvažoval o témach ako vojna na Ukrajine, v Iraku či o medzinárodnej migrácii, a pritom by (zdôrazňujem) slobodne dospel ku kritike napríklad americkej zahraničnej politiky.
Dôvod je, samozrejme, banálny. Stačí sledovať pôvod peňazí.
Lenže to, čo neprekáža v prípade týchto mimovládiek, je už problém pre slovenskú zahraničnú politiku. Myslenie MGIMO postupne nahrádza myslenie Globsec. My však potrebujeme najmä svoje vlastné a vnútorne pluralitné myslenie, inak riskujeme starú chorobu, že sa vždy iba pridávame a dobrovoľne poslúchame aktuálnu veľmoc.
Názory veľmocí treba poznať a rešpektovať, o to tu nejde, musíme poznať vlastné možnosti a mieru, ale naše záujmy má definovať najmä naše miesto na mape a schopnosť vyťažiť čo najviac pre vlastnú krajinu. Ohľad treba brať na spriaznenú aj rivalizujúcu veľmoc, aj na iných spojencov, ale takisto platí, že máme byť schopní vyžadovať niečo od našich partnerov. Podmienkou je, že to dokážeme sformulovať. Tak predsa funguje západný svet, respektíve tak má fungovať aliancia medzi partnermi.
Poslušnosť je nepochybne ľahšia cesta, ale nie veľmi uspokojujúca. Dôkazom je práve pán minister Káčer. Ukázal to už v minulosti na ambasáde v Budapešti.
Ak teda berieme štát a suverenitu vážne, a vôbec to netreba preháňať so svätým grálom, potom potrebujeme hlbšiu systémovú zmenu na ministerstve zahraničných vecí.
Vojna za hranicami, ktorá proti sebe čoraz viac stavia záujmy Európy a Ameriky, je ako budíček. Minister Káčer to veľmi dôrazne pripomenul všetkým politikom vo vláde aj opozícii.
