Teda: za nadprácu pri migoch ešte budeme platiť ďalšie stovky miliónov za niečo, čo slovenská armáda nevyužije.

Američania ponúkajú Vipery – špecializované pre námornú pechotu – z prostého dôvodu. Majú ich na sklade. Vyrobili ich pre Pakistan, no po zhoršení vzťahov obchod padol. Útočné vrtuľníky Viper skončia vo vazalských štátoch východnej Európy. V Česku a na Slovensku.

Motívy Spojených štátov sú pochopiteľné. Američania sú výborní obchodníci. Na rozdiel od Naďa. Ten je len výborný asistent americkej vlády na Slovensku. Podpísal by aj nákup amerických ponoriek. Postojačky a v predklone.

Napokon, aj motívy Naďa sú pochopiteľné. Do politiky prišiel cez zbrojársku lobistickú organizáciu Slovenská spoločnosť pre bezpečnostnú politiku. V minulosti ju financovali americká vláda, britská vláda… A jej projekty sponzorovala aj zbrojárska spoločnosť Bell. Výrobca vrtuľníkov Viper.

Naď ako minister vlastne len pokračuje v tom, čo ho naučili. Lobuje za americké záujmy.

A vyzerá pri tom ako jeden z najslabších ministrov obrany. S uchom na telefóne je pripravený podpísať čokoľvek, čo mu páni prikážu. Bez ohľadu na náklady pre daňových poplatníkov.

Krátka bilancia Naďovej „politiky” je žalostná. Minulý rok na povel Ukrajine odovzdal raketový štít S-300 a staršie vrtuľníky. Tento rok pridal raketový systém KUB, bojové lietadlá migy. K tomu pripravuje nákup amerických vrtuľníkov, amerických pušiek…

Pri nákupoch však celkom zabúda vyriešiť to, čo slovenskú armádu tlačí najviac. Minister by mal v prvom rade pre Slovensko zabezpečiť vlastný protiraketový štít (náhradu za S-300, ktorá by bola vo vlastníctve a pod velením slovenskej armády), výzbroj pre vrtuľníky BlackHawk a investície do ťažkej mechanizovanej brigády. Na to sme sa zaviazali v rámci Aliancie a sľub neplníme.

Je zarážajúce, že režimová (progresívna) tlač Naďa chváli ako ministra, ktorý urobil pre slovenskú armádu najviac. A ktorý by si zaslúžil sochu.

Iste, iste… Naď by si zaslúžil aj sochu, aj najvyššie štátne vyznamenanie. Za vzornú službu americkej vláde.

2. Migy a ústava

Najdôležitejšou udalosťou uplynulých siedmich dní bolo rozhodnutie vlády o darovaní bojových lietadiel Ukrajine. Vláda zadanie vykonala v online režime a jednohlasne. Nenašiel sa jediný minister, ktorý by bol proti.

Vláda pritom urobila bezprecedentný a nehorázny krok – prelomila ústavné pravidlá. Prekročila svoje právomoci, ktoré má po odvolaní obmedzené (pretože stratila mandát parlamentu a voličov). Upozornili na to viacerí právnici. No zbytočne.

Už asi nemá zmysel kričať, že vláda tým demoluje nielen ústavu a zákon, ale aj demokratické princípy moci.

Normálna, slušná vláda by tento problém mohla riešiť celkom inak. Američanom, ktorí podporovali darovanie migov Ukrajine, mohla vysvetliť, že to nemôže urobiť, lebo na to nemá právomoc. A že treba počkať do volieb a vymenovanie novej vlády.

Takisto mohla vysvetliť, že otázka darovania migov, ktoré sme mali v zálohe, je bezpredmetná, kým nedostaneme objednané stíhačky F-16. Ich dodávka mešká, pretože Spojené štáty zmenili priority a poradovník.

A nakoniec mohla spojencom pripomenúť, že oni sami odmietli dodať Ukrajine svoje bojové lietadlá. S argumentom, že nechcú stupňovať konflikt s Ruskom a zvyšovať riziká.

Takto by konala vláda, ktorá by mala aspoň elementárny zmysel pre zodpovednosť voči Slovensku, pre slušnosť a pre česť.

Pri pomoci Ukrajine sme už urobili dosť. A ďalšie kŕmenie konfliktu zbraňami by malo mať svoje hranice.

Slovensko je predsa súčasťou hybridnej vojny, navyše blízko línie konfliktu. Úplné odzbrojenie – a kompenzačné nákupy takých zbraní, ktoré nepotrebujeme – to je názorný návod, ako sa to nesmie robiť.

Treba dúfať, že Hegerova strana na svoju servilnú politiku doplatí vo voľbách. A že nová vláda prejaví aspoň malý náznak odolnosti a suverenity v uvažovaní.

3. Daňová mágia

Parlament urobil prvý krok k Matovičovej „atómovej bombe“ – 500-eurovej odmene za účasť na voľbách. Schválil zákon o mimoriadnej dani pre Slovnaft, ktorý má štátu priniesť stovky miliónov eur. Zákon predložili poslanci z klubu Igora Matoviča. A vymyslel ho ich šéf.

Na tejto „dani“ sú zarážajúce tri veci.

Prvou je to, že vlastne nejde o daň, je to skôr pokus vlády urobiť si z vybraných firiem bankomat na výber hotovosti. Slovnaft musí zdaniť časť ziskov z ropy špeciálnou sadzbou 70 percent. Lebo vládna strana usúdila, že získanú sumu potrebuje na „pomoc ľuďom“ (vraj na boj s predraženými energiami).

Druhou je to, že vláda nemá nijaký jasný plán, na čo získané peniaze použije. Plány – tie z kategórie kampaňových – majú len poslanci. Matovič, ešte stále líder vládnej strany, radostne avizuje, že bude ďalej presadzovať svoj uletený nápad: 500-eurovú odmenu za účasť na voľbách. Lebo vláda vraj už bude mať potrebné finančné krytie.

Treťou zarážajúcou vecou sú otočky koalície. V decembri a januári bola zhoda na tom, že špeciálna daňová sadzba z ropy sa zvyšovať nebude. Presadila si to SaS výmenou za podporu vlády pri schvaľovaní rozpočtu. Prešli dva mesiace a zvrtlo sa to. S podrazom neprišla vláda, ale vládna strana a jej poslanci. Pretlačili si to, čo mali podľa dohody nechať bokom. Neponúkli nijaké rokovania so Slovnaftom, nijaké expertné skupiny, analýzy, výpočty, plány. Stačil na to len nápad Matoviča. A stovky miliónov eur sa dajú do pohybu. Nevedno s akým koncom…

Daň, ktorá pridusí Slovnaft, má byť vraj mimoriadna. Čiže dočasná, viazaná na čas energetickej krízy.

Mimoriadne dane majú však tú magickú vlastnosť, že rýchlo zmenia skupenstvo. A po dvoch-troch predĺženiach sú trvanlivé. Takto to v Európe dopadlo s mimoriadnymi bankovými odvodmi, s mimoriadnymi energetickými daňami, s mimoriadnymi eurovalmi či mimoriadnymi pôžičkami počas pandemickej krízy. Vyberú sa miliardy. Potom sa dumá, čo s nimi.

A na konci tohto bujného reťazca sme vždy my, daňoví poplatníci či spotrebitelia. A naše peňaženky.

Škoda, že sa Matoviča nepodarilo zastaviť skôr. A ešte väčšie škody nás čakajú, ak sa mu podarí krok číslo dva: kupovanie voličov. Za ich vlastné peniaze.

4. Bublifuk

Prehľad môžeme zakončiť správami z kategórie príjemných. Pellegriniho Hlas, ktorý sa tu chcel hrať na dominantnú stranu a na „pokračovanie Smeru inými prostriedkami“, bol zosadený z prvého miesta. A je veľmi pravdepodobné, že o pár týždňov bude v prieskumoch tretí v poradí. Za progresívcami. Dokonca bez toho, aby jeho vyzývatelia výraznejšie rástli.

Bublina, na ktorej posedkáva Pelllegrini, je čoraz menšia.

Dôvod: Pellegriniho hra na všetky strany (od Smeru cez Demokratov po progresívcov), narazila na svoje limity. Dvojtvárna politika skôr či neskôr vyfučí. A prežije len to, čo je vnútorne pevné a odolné.

Ak sa nestane nič prelomové, Pellegriniho Hlas asi nebude v pozícii, z ktorej by po voľbách mohol diktovať podmienky. A zostavovať vládu podľa vlastného vkusu. Môže byť len jednou zo strán novej koalície.

Samozrejme, obe alternatívy, ktoré sa derú dopredu pred Hlas, sú podozrivé. Aj Smer, aj progresívci. Ich úspech je však celkom prirodzený. Majú politický obsah, robia politiku, sú čitateľní. Vieme, čo presadzujú a čo odmietajú.

Pri Pellegrinim sme nevedeli vôbec nič. Len to, že sa hrá na žolíka, ktorý poslúži – úplne rovnako – v akejkoľvek politickej zostave.

Hlas sa bude musieť vyrovnať s preformátovanou pozíciou. Nebude novou verziou Smeru. Skôr bude ďalšou verziou Siete, Za ľudí, Demokratov… A podobných projektov, pri ktorých váha zaostávala za objemom.