Romantiku strieda realita

TRENČÍN – Zátoku pokoja, ktorá leží v bezprostrednej blízkosti centra mesta pod frekventovanou považskou cyklomagistrálou, primárne vybudovali ako prírodný oddychový areál. Jedinečná svojím polodivokým charakterom, poetickými výhľadmi na Váh, Trenčiansky hrad a siluetu mesta. Romantiku však občas strieda realita.

Zátoka pokoja ponúka romantiku, no občas aj tvrdú realitu. Foto: Tomáš Somr

Verejnoprospešnosť lokality chceli jej tvorcovia zvýrazniť zavedením tradície konania rôznych akcií či výučbou školských tried. O systéme ekologickej stability mesta, o živote vo vode a pri vode, o ornitológii, rybárstve či histórii Váhu. Na mieste, ktoré je súčasťou najdôležitejšieho nadregionálneho biokoridoru, ľudia hľadajú tiež únik z pulzujúceho mesta. No častokrát aj tí menej prispôsobiví, ktorí spôsobom svojho správania a nebezpečným znečisťovaním lokality odrádzajú ostatných.

Sporný atletický ovál

Anton Beták bol v roku 2014 jedným z dobrovoľníkov, ktorí vytvorili Zátoku pokoja. Vybavili tiež, aby priestor kontrolovala mestská polícia. „Chodili tam, ale strážili sme to aj my. Ja osobne som tam bol veľakrát. Keď som tam našiel skupinu bezdomovcov alebo narkomanov, volal som mestskú alebo štátnu políciu, aby to vyriešili. Samozrejme, tí bezdomovci využívali pekné lavičky a priestor na to, aby sa tam nasťahovali,” povedal pre Terajšok Beták.

Ako ďalej doplnil, v súčasnosti je znechutený z toho, čo sa v blízkosti zátoky udialo. „Z prírodného oddychového areálu tam niekto pretlačil tartanový oval a urobil tam niečo, čo si myslím, že nie je úplne vhodné do toho priestoru, pretože to nie je plnohodnotné športovisko. To je môj názor. Ak už sa tam vybudoval takýto areál za tisíce eur, tak by mala mestská polícia nájsť v svojom harmonograme priestor na to, aby to tam kontrolovala a aby odtiaľ takéto živly, ktoré tam chodia, odtiaľ dostávala preč.”

Beták upozornil aj na to, že sa v lokalite veľmi často stretol s užívaním marihuany a tvrdých drog. V priestoroch zátoky je potrebné byť opatrný. Častokrát môžete na zemi nájsť aj použité injekčné striekačky. „Je to hlavne na mestskej polícii, aby tento priestor kontrolovala a eliminovala takéto veci,” doplnil.

Podľa obyvateľa Trenčína Norberta Brázdu nie je realistické očakávať, že aktivisti, ktorí sa podieľali na vzniku Zátoky pokoja, budú neustále zabezpečovať jeho bežnú údržbu, zber odpadkov a podobne. „To by mala byť úloha mesta. Žiaľ, mesto pri rekonštrukcii atletického oválu úplne odignorovalo jeho bezprostredné okolie, napríklad prístup do areálu, priestor zátoky, dokonca ani trávnik vo vnútri atletického oválu neupravili. Navyše, počas rekonštrukcie na niekoľko mesiacov zablokovali prístup do zátoky a nižšia návštevnosť, a teda aj dohľad verejnosti, sa prejavila aj týmto spôsobom,” hovorí Brázda.

Kompetentní argumentujú

„Zátoke pokoja sa venujeme, dá sa povedať, na každodennej báze. Hliadka tam chodí každý deň, často aj v noci,” uviedol Peter Sedláček, náčelník mestskej polície v Trenčíne, podľa ktorého budú bezdomovci vždy niekomu prekážať. „Z jedného miesta ich vytlačíme, lebo sa ľudia sťažujú, oni sa presunú na iné miesto a tam zase niekomu vadia a znova sa ľudia sťažujú. Stále dookola.” Podľa Sedláčka však mestská polícia robí všetko pre to, aby Zátoku pokoja mohli využívať ľudia na oddych a aby sa rodiny s deťmi na tomto mieste cítili dobre.

Erika Ságová, hovorkyňa mesta Trenčín doplnila, že atletický ovál zrekonštruovali, pretože bol roky zarastený. Podľa jej slov priestor doplnili aj o ďalšie možnosti pre obyvateľov na športovanie. Ohradila sa tiež voči tvrdeniam, že počas rekonštrukčných prác zamedzili prístup do zátoky. „Aktuálne sa snažíme o dohodu, respektíve povolenie od Slovenského vodohospodárskeho podniku, ktorému zeleň na spomínanom území patrí, aby sme ju mohli presvetliť. Keď na to povolenie získame, urobíme to vo výrubovom období, ktoré začína v októbri,” dodala Ságová.

Je to o nás všetkých

Ruku na srdce, koľkí z nás sú ľahostajní voči odhodenému odpadu mimo zbernej nádoby, do ktorej by mal prirodzene patriť? Odvrátime zrak, zašomreme si pod nosom niečo o tom, v akom svete to žijeme a odkráčame ďalej s presvedčením, že to nie je predsa naša starosť. Prírodu však nemôžeme považovať za územie, ktoré sa nachádza iba tam, kde nepôsobí človek. Snažme sa ju zachovať aj v mestách či na dedinách. Možno iba tak vytvoríme kultúrnu krajinu, ktorá má šancu prežiť.