Na daňovej kreatíve Kiskovcov z rokov 2013 a 2014 je zarážajúce, že v nej pokračovali aj po kontrole daňového úradu. Ten firmu KTAG začiatkom roka 2014 upozornil, že náklady na kampaň sa nesmú účtovať do obchodných nákladov. Kisku to ani trochu nevyrušilo. Firma ďalej účtovala volebné výdavky Kisku bez DPH. O rok neskôr si dokonca tým istým trikom znížila aj daň z príjmu (štátu údajne vznikla škoda 182-tisíc – len za časť roka 2014).
Jedným z motívov mohlo byť aj to, že Kiska pomerne rýchlo prekročil rozpočet na kampaň. Na druhé kolo prezidentských volieb 2014 už podľa jeho poradcu nemal peniaze. Kiska chcel ušetriť na DPH stovky tisíc eur. V nádeji, že na vec sa zabudne.
Aj sa zabudlo. Na tri roky.
V roku 2017, po konfliktoch prezidenta so Smerom, sa informácie o podvodnom financovaní Kiskovej kampane zverejnili. Generálny prokurátor nariadil, aby sa vec vyšetrila.
Kiska tvrdil, že za jeho vyšetrovaním je objednávka Smeru.
Lenže – súbežne s tým sa vo firme KTAG rozhýbali a začali narýchlo upratovať. Firma podala 17 dodatočných daňových priznaní. A štátu vrátila ďalších 145-tisíc eur za podvodne skrátenú DPH a daň z príjmu.
Firma KTAG chcela kauzu uzavrieť prejavením účinnej ľútosti, teda vrátením peňazí, ktoré patrili štátu. Nepomohlo. Zákon sa totiž zmenil tak, že pri daňových podvodoch nestačí vyrovnať dlh. Vyšetrovateľ a prokurátor musia konať.
Aj konali. A nielen za vlády Smeru, ale po voľbách 2020. Výsledkom je súdny proces s exprezidentom Kiskom.
Na prípade KTAG a Kisku sú zvláštne dve veci.
Prvou je to, čo predvádzal vtedajší prezident. Po vyšetrovaní škandálu kričal, že Slovensko je mafiánsky štát. A prehnal to. Jeho kauzu síce Smer využil v politickom boji, no dnes je už celkom zrejmé, že nebola vymyslená ani vykonštruovaná. Jednoducho: za chyby sa platí. Zvlášť v najvyššej politike.
Kiska pri svojej obrane a pri zhadzovaní Slovenska ukázal neuveriteľne nízke spôsoby.
Ak sa chcel so svojím tímom hrať na „slušnú časť Slovenska“, mal si ustrážiť čistý profil pri financovaní kampane. A keď to nezvládol, kauzu mal vysvetliť a prijať za ňu zodpovednosť. Namiesto toho nadával na Slovensko. Na štát, ktorý zastupoval ako prezident.
Úbohé.
Druhou zvláštnou vecou bola politika väčšiny médií. Kisku intenzívnym spôsobom bránili. Jeho kauzu najskôr ignorovali. A keď to už nebolo únosné, prešli do fázy politickej kampane: každý, kto útočí na Kisku, je vraj užitočný idiot v službe Smeru.
Dôvod: Kiska bol len jedným z odtieňov fenoménu „náš človek“. Bol pod mediálnou ochranou. Ako väčšina proatlantických figúr z vysokej politiky. Také sú pravidlá hry.
A je to zvrátené.
Úlohou médií je predsa kritizovať tých, ktorí majú v rukách moc. Bez ohľadu na farbu ich dresu. Kiska ako prezident a kandidát na nového premiéra mal byť v médiách posudzovaný rovnakým metrom ako iní. Keď bolo preukázané, že stál za daňovými podvodmi v rozsahu stoviek tisíc eur, médiá sa k tomu mali postaviť kriticky. Nie ako advokáti „našich ľudí“.
Popierať realitu v záujme politických cieľov sa nevypláca.
Vo výsledku tým médiá škodia aj svojim favoritom (Kiska vo voľbách pohorel, lebo žil v paralelnom mediálnom svete), aj sebe. Vytrvalo strácajú rešpekt.
Proces s Kiskom bude v istom zmysle aj procesom s tými médiami, ktoré fanaticky hlásali, že skutok sa nestal.
