František Mikloško

V pondelok, 9. novembra v noci podpísali ruský prezident Putin, azerbajdžanský prezident Alijev a arménsky predseda vlády Pašinjan dohodu o ukončení bojov, ináč povedané, Arménsko podpísalo vojenskú kapituláciu. V dohode sa nehovorí o žiadnom štatúte pre Náhorný Karabach, čo si azerbajdžanská strana vysvetľuje, že Karabach ako nezávislá krajina prestáva aj de facto existovať. Mier na kľúčových hraničných miestach majú zabezpečovať ruské mierové sily. Dnes ale nikto nevie, čo táto zmluva, okrem päťročnej ruskej prítomnosti, bude znamenať.

30. septembra 2020 som napísal vo svojej rubrike v Denníku N článok: Náhorný Karabach je dnes najslabším článkom reťaze, ktorou je kresťanská Európa. Hlavnou myšlienkou tohto článku malo byť, že Arméni v Náhornom Karabachu, ktorý je kolískou ich kresťanstva, zápasia v spore s Azerbajdžanom v prvom rade o svoje kresťanské korene a tradíciu. Na môj článok zareagoval bývalý poslanec Európskeho parlamentu Boris Zala článkom: Európa nie je civilizáciou žiadneho náboženstva, ale slobody. Zala správne píše, že hybnou silou Európy bola vždy túžba po slobode. Európa si ju vydobýjala v zápasoch s inými civilizačnými zoskupeniami, pokrivenou cirkevnou mocou, utopickými revolúciami alebo totalitnými ideológiami.

Zala kladie správne slobodu všetkých ľudí nad partikulárne slobody, ako je napríklad náboženská sloboda. Pozrime sa ale, aký je vzťah náboženskej slobody ku slobode všetkých ľudí, najmä v totalitných režimoch. Čo sa udialo v boľševickom Rusku po revolúcii? Prvé, čo boľševici zničili, boli pravoslávne chrámy po celej krajine, niektoré z nich boli architektonické unikáty. Zničiť náboženské cítenie je prvý krok zo strany všetkých diktátorov k ovládnutiu vnútra ľudí. Čo potom robili ruskí komunisti 70 rokov so slobodou ľudí, nemusíme opakovať, duchovné pokrivenia komunizmu sa budú naprávať desaťročia.

A čo robí Azerbajdžan?