Veľkonočné tradície zo Selca

Júlia Vlková, vedúca DFS Selčanka:

“U nás v Selci v predveľkonočnom období, keď začínala jar, tak aj tie zvyky boli spojené s kresťanskými sviatkami, ale aj s vítaním jari.

Na Smrtnú nedeľu, čo je nedeľa dva týždne pred Veľkou nocou, kedysi dievky v dedine vynášali Morenu. Tá Morena to bol symbol zimy.Ľudia viac zomierali cez zimu. Tak už vlastne ľudia chceli, aby zima odišla preč, a aby prišla jar. Tak akoby symbolicky tú Morenu, tú zimu, poslali preč. To bola taká figurína, ktorá bola zhotovená zo slamy alebo zo sena. Obliekli jej nejaké staré šaty akoby kroj. Dali ju na palicu a niesli ju spevom po dedine a tam ju hodili do potoka. Babka moja vedela hovoriť, že ju vedeli aj zapáliť, ale nie každý rok, tak neviem podľa čoho takto robili. No a keď niesli tú Morenu po dedine, tak spievali: „Morena, Morena, za koho si umrela, za pána richtára, aj za jeho syna.“

Ďalším zvykom je spievanie Nového leta na Kvetnú nedeľu. Nové leto chodia spievať dievčence. V ruke nesú bahniatka. Na tých bahniatkach majú povešané stuhy a v druhej ruke si nosievajú košíčky. Do toho dostávajú výslužku. Prídu do domu a spievajú: “ Nové leto ide, radujte sa ľudie. Ľudie sa radujú, vtáčence spievajú. Kyrie eleison.“ No a za to už tá domáca gazdiná tie dievčence obdaruje. V minulosti to bývali obyčajné varené vajíčka zafarbené cibuľovými šupami. V dnešnej dobe to sú rôzne sladkosti alebo čokoládové vajíčka.

No a už po Kvetnej nedeli nastáva ten Veľký týždeň. Na Zelený štvrtok v minulosti, ale aj v tejto dobe, sa uväzovali zvony. Na chóruse v kostole bol taký velikánsky drevený rapkáč a ním sa zvolávali ľudia do kostola.

Na Veľký piatok sa nesmelo hýbať so zemou. Mohli sa robiť len také tiché roboty. Nesmeli sa napríklad kovať kosy alebo rúbať drevo, lebo sa hovorilo, že musíme byť ticho, lebo Kristus pán je v hrobe.

Na Bielu sobotu sa pálili napríklad staré kríže. To pálil farár s miništrantami. Hovorilo sa, že to sa páli Judáš. Pálili staré knihy, kríže a ten popol sa uchovával celý rok. Tým sa označovali ľudia, takým znakom na čelo. Farár v kostole označoval ľudí na Škaredú stredu, aby si pamätali, že sú ako prach, a že na prach sa aj obrátia. Ten popol bol toho vlastným symbolom.

No na Veľkú noc v nedeľu sa pripravoval taký slávnostný obed. Vtedy sa už varilo mäso, už sa nepôstilo. Poobede si už dievky chystali kraslice pre svojich kupačov a mládenci si vedeli obyčajne v nedeľu chystať korbáče, štvoráky zo štyroch prútov alebo šestoráky zo šiestich prútov. 

V pondelok ráno sa dali dohromady mládenci a išli po dedine oblievať dievky. Dievky sa na to chystali, tešili, že či ich mládenci neobídu, ale keď prišli, tak jasné, že sa každá utekala niekde schovať. Chalani ich pohľadali aj po povalách aj po pivniciach. Kade-tade. Čím viac tie dievky trucovali, čím viac odolávali, tak potom koľkokrát horšie obišli. No a neraz tie dievčence skončili až v potoku. Viac rokov po sebe bolo na Veľkú noc chladno. Naši mládenci  v dedine vymysleli takú vec, že si požičali voz, rebriňák a na to si dali kotlík a v ňom kúrili a zohrievali pre dievky vodu. Dievky mali vymoženosť, že ich neoblievali studenou vodou, ale takouto teplou, aby boli dievky celý rok svieže. Potom ich vyšibali korbáčmi, aby boli také životaschopné, aby boli celý rok také obratné a šikovné. No a za to oblievanie a šibanie v minulosti mládenci dostávali buď sítim ozdobené vajíčka, selecké kraslice, alebo dostávali varené vajíčka zafarbené v cibuľových šupách a tí starší aj kalištek pálenky a iné pohostenie.”