Pripomíname si významnú udalosť našej histórie

„Dnes sme si pripomenuli 175. výročie IV. sednice Tatrína, kde sa zišli štúrovci, evanjelici, katolíci, celá inteligencia, aby sa dohodli na uzákonení slovenčiny. A my tieto oslavy robíme od roku 1991 každý rok,“ povedala v slávnostnom príhovore Ľudmila Palcútová, predsedníčka Miestneho odboru Matice slovenskej v Čachticiach

SPOMIENKA NA SLÁVNE DNI

Začiatkom augusta 1847 sa poprední predstavitelia slovenskej evanjelickej inteligencie plavili po Váhu z Liptova až do Nového Mesta nad Váhom, tí od Prešporku a Trnavy prišli koňmo.

„Plánom bolo, aby sa v dňoch 9. a 10. augusta zúčastnili štvrtého zasadnutia spolku Tatrín v Čachticiach. Slovenčinu kodifikovanú Štúrom, Hurbanom a Hodžom v roku 1843 v Hlbokom bolo nevyhnutné „uviesť do života“. Hľadali oblasť so silným zastúpením katolíckeho vierovyznania, pretože Tatrín mal slúžiť všetkým, bez ohľadu na konfesiu,“ napísala Ivana Poliaková pre Čachtické noviny. 

Založenie a fungovanie Tatrína je považované za najvýznamnejší prejav slovenských organizačných snáh v predrevolučných rokoch.

„Jeho cieľom bolo podporovať a zveľaďovať kultúrny život a vzdelanosť na Slovensku. Dosiahnuť to mal najmä vydávaním a distribúciou kníh v slovenskom jazyku a podporou slovenských študentov. Tento spolok prispel významne ku kodifikácii spisovného slovenského jazyka,“ zvýraznila význam spolku Erika Ondrejková, starostka obce Čachtice.

Zasadania Tatrína sa nazývali sednice. Boli štyri, pričom najväčší historický význam majú prvá a štvrtá. Prvá sednica 26. – 28. augusta 1844 v Liptovskom Svätom Mikuláši bola tou, kde spolok vznikol. Boli prijaté stanovy, schválená organizácia a členstvo.

„Štvrtá sednica sa konala 9. a 10. augusta 1847 v Čachticiach. Pôvodne sa malo valné zhromaždenie stretnúť v Novom Meste nad Váhom, kde však nenašli vhodné priestory a preto prijali pozvanie Jozefa Urbanovského na faru v Čachticiach,“ pripomenula vo svojom príhovore Erika Ondrejková.

Prvý deň  9.augusta 1847 sa uskutočnilo zasadnutie výboru. Výbor prerokoval otázku vydávania kníh a ich predaja prostredníctvom kníhkupectiev a dobrovoľných spolupracovníkov. Uzniesol sa vydávať časopis pod názvom Priateľ ľudu.

Záverom výbor prerokoval poskytovanie podpôr študentom. Popoludní boli účastníci zasadnutia na výlete. Pozreli si zrúcaniny hradu a jeho okolie, pokochali sa pohľadom na malebnú Javorinu, považskú rovinu a nad ňou z druhej strany Váhu Tematín.

Druhý deň 10. augusta 1847 sa začala sednica o 9.00 hod. Otvoril ju Michal Miloslav Hodža.  Podľa prezenčnej listiny zasadlo za spoločný stôl asi 61 slovenských národovcov bez ohľadu na náboženskú príslušnosť. Vyslovil potešenie z účasti a povedal: „Treba sa zjednocovať, bo duch spolčovania má takú silu, ktorá vykoná to, k čomu sa jednotlivec nikdy nezmôže. Treba nám vychovávať a vzdelávať slovenského človeka, aby bol ozajstným človekom. Tento cieľ dosiahneme osvetou a národnou vzdelanosťou, kriesením toho slova, ktoré je v nás, našim vlastným slovom.“ 

Výborom poverený Ľudovít Štúr predložil návrh, aby za spoločný spisovný jazyk bolo prijaté mäkké a všetkým zrozumiteľné  stredoslovenské nárečie. Jeho návrh prítomní jednohlasne schválili s tým, že ustanovený jazykový výbor bude pracovať na jeho konečnej forme. Popredné osobnosti vtedajšieho národného hnutia sa dohodli na uzákonení spisovnej slovenčiny a jej pravopise.

Čachtické zasadnutie Tatrína bolo posledné, keďže sa mu nepodarilo získať povolenie na svoju činnosť. Jeho žiadosť bola zamietnutá s odôvodnením, že sa žiada o povolenie vzdelávať slovenský národ a v Uhorsku je len jeden národ – ten maďarský. Dôležitosť štvrtého valného zhromaždenia, sednice, spočíva predovšetkým v úspešnom zjednotení katolíkov a evanjelikov. Ľudovít Štúr nazval tieto dva dni za „sviatok slovenský“.

Proces uzákonenia spisovného jazyka dovŕšila v októbri 1851 reforma slovenčiny, ktorá dala základ jej dnešnému pravopisu. Nová kodifikovaná slovenčina preukázala svoju životaschopnosť už vo svojich počiatkoch okolo roku 1843. Svoje diela v nej písali Ľudovít Štúr, Jozef Miloslav Hurban, Janko Kráľ, Andrej Sládkovič, Samo Chalupka a ďalší predstavitelia výnimočnej generácie štúrovcov.

„Pamiatka na Tatrín nezanikla. Dlho sa hovorilo a dodnes si pripomíname odkaz čachtického rokovania,“ dokončila svoj príhovor starostka.

Básnik Radovan Masár venoval obci knihu autorskej poézie Slavjan. „A táto knižka by mala byť pokračovaním práve tejto myšlienky, tejto idey štúrovcov a celkovo slovenských dejateľov, aby sme rozvíjali naše slovenské dejiny,“ povedal v rozhovore pre Terajšok básnik.