So seniormi o umení, ale aj úcte k šedinám

Projekt, ktorý už od roku 2005 pravidelne usporadúva Galéria Alexandra Miloša Bazovského, je zameraný na seniorov s aktívnym záujmom o umenie, ktorí si prostredníctvom neho osvojujú základné metódy výtvarnej tvorby.

„Naši seniori majú všeobecne veľmi veľa skúseností nielen z výtvarnej oblasti, a tie vám ponúkajú. Zároveň sa stále chcú učiť aj niečo nové. Nejde o to, aby boli extra vynikajúci, ide o radosť z toho, že sa im niečo podarilo. Dávajú mi naspäť veľmi veľa,” povedala Monika Drocárová, galerijná pedagogička, ktorá ateliér vedie.

O umení

O ľuďoch v dôchodkovom veku prevláda predstava, že svoj život budú tráviť odpočinkom a robením toho, čo ich napĺňa a baví. To nám potvrdili aj tí skôr narodení z trenčianskeho ateliéru, ktorí sa na jednotlivých stretnutiach bližšie venujú rôznym výtvarným technikám s krásnym výsledkom. Veď, koniec-koncov, tvorivá práca a výmena skúsenosti napomôže aj prekonávaniu osamelosti.

„Na dôchodku človek rozmýšľa, čo by robil a mňa vždy bavilo maľovanie a kreslenie, tak som sa rozhodla. Je to pre mňa relax. Do Trenčína som sa prisťahovala pred 6 rokmi a nemám tu veľa známych. Snažím sa preto využiť čas, dostať sa medzi ľudí a venovať sa svojmu koníčku,” prezradila seniorka Anna Pavlusová.

Hanu Celhofferovú zaujímalo umenie od malička, no študovať ho pre totalitný režim nemohla. Sen si plní aspoň v ateliéri. „Vtedy bola taká doba, že všade vyžadovali určité preferencie. Viete, ten červený paradajkový režim. Keď som sa dostala na dôchodok, tak som sa tešila, že sa tomu začnem venovať. Občas maľujem aj doma. A aj ten spoločenský kontakt je dobrý, aj to je dôležité.”

Ateliér navštevuje aj o generáciu mladšia, 42-ročná Stanislava Detvanová, ktorá by sa rada stala učiteľkou v škôlke. „Ja som sa prihlásila z toho dôvodu, že som bola na skúškach na pedagogickú školu. Trochu som ich ale nezvládla, čo sa výtvarnej týka. Tu sa možno niečo naučím, niečo pochytím a skúšky skúsim zase o rok. Je to pre mňa relax. Mám dve deti a málo času na seba. Tu ma nikto neotravuje,” dodala s úsmevom.

Ak by ste sa chceli aj vy oboznámiť so základnými výtvarnými postupmi, farbou, tvarom a materiálom, navštívte ateliér pre seniorov v budove galérie. Prebieha raz za štrnásť dní vždy v dopoludňajších hodinách.

O úcte k starším

Už celé generácie sú seniori pre deti a mladých ľudí veľmi dôležitými osobami. Zväčša majú pre nás vždy dostatok času i pochopenia, niektorých dokonca ovplyvňujú viac než samotní rodičia. Úcta k nim, spontánna a nenásilná, by mala byť preto prirodzenou súčasťou nášho života. Je tomu ale naozaj tak? Pri príležitosti Mesiaca úcty k starším sme sa seniorov v ateliéri opýtali, ako vnímajú situáciu oni.

„Nechcem byť zlá na mladšiu generáciu, ale čo sa týka úcty k starším, nedá sa to ani porovnať s tým, ako sme sa k seniorom správali kedysi my. Dnes som síce mala aj pekný zážitok. Mladý muž ma v autobuse pustil sadnúť si, ale to sa mi už veľmi dávno nestalo. Doba je rýchla a ľudia medzi sebou málo komunikujú. Všetci iba ‘skajpujú’,” myslí si Anna Nižňanská.

Anna Pavlusová sa snaží mladých ľudí chápať. „Vzťah k starším sa zmenil. V našom mladom veku bola úcta k rodičom oveľa väčšia, viac sme si ich považovali, viac sme ich navštevovali, zaujímali sme sa o to, čo robia. Dnes majú mladí toho veľmi veľa a ja sa im ani nečudujem, že nemajú čas na svojich rodičov.”

Hana Celhofferová si tiež uvedomuje, že ľudia sú preťažení a aj mladé rodiny majú problémy. No zároveň si myslí, že sme stratili permanentnú slušnosť. „Často si všímam, že keď ide mamička s malými deťmi, tak po nich kričí, vyložene kričí. Ja som to tiež niekedy urobila, ale keď boli moje deti dospelé, tak som sa im za to ospravedlnila. No jedno je isté, agresia vzbudzuje agresiu. Tie deti si úctu v sebe takto nevypestujú.”

A prečo sme takí? Podľa pani Celhofferovej za to do veľkej miery môžu médiá a sociálne siete. „Už len keď si otvorím obyčajné spravodajstvo, tie výrazy, ktoré používajú aj politici, sú často veľmi drsné. Ľudia stratili úctu voči sebe. Chápem, že rodičia možno niekedy nemajú čas na výchovu, ale myslím si, že viac zostali voči výchove laxní. Vytráca sa zodpovednosť voči sebe a takisto aj voči spoločnosti, deťom a výchove. Je drsná doba, neviem, čo bude nasledovať.”

Dnes, keď v spoločnosti sledujeme znepokojivý trend akejsi duchovnej krízy, mali by sme začať tento druh ‘chudoby’ liečiť. Najlepšie každý sám od seba. Veď staršia generácia je zdrojom hodnôt, skúseností a poznania. Malo by byť preto našou povinnosťou vážiť si ich a chrániť. A hlavne nezabúdajme, že raz budeme staršou generáciou aj my.