Pavel chce sledovať všetkých Rusov na Západe. Hovorí z neho školený rozviedčik alebo súčasný oportunista?

Český prezident Petr Pavel oslávil 100 dní na Hrade tlačovou konferenciou, ktorej obsah sa nedá zhrnúť. Z jeho rozhovoru pre Rádio Slobodná Európa sa naopak dajú zachytiť dve vyhlásenia.

Po prvé, český prezident navrhuje monitorovať všetkých Rusov žijúcich v našom kultúrnom okruhu: "Všetci Rusi žijúci v západných krajinách by mali byť monitorovaní oveľa viac ako v minulosti, pretože sú občanmi národa, ktorý vedie agresívnu vojnu. To je jednoducho cena za vojnu."

Toto uplatňovanie kolektívnej viny napríklad na slovenských alebo českých občanov ruského pôvodu, ale aj na množstvo úplne normálnych, neškodných Rusov, napríklad na rodiny s malými deťmi, ktoré bývajú v tom istom paneláku ako autor tohto textu, prezident uzavrel zmienkou, že Japonci v USA počas druhej svetovej vojny boli tiež "pod prísnym monitorovacím režimom". To je síce pravda, ale aj v USA panuje zhoda, že internácie japonských civilistov a japonských Američanov v táboroch, spravidla vo vnútrozemí USA, kde boli nútení stráviť celú vojnu, ale napríklad aj výrub japonských stromov vo Washingtone a podobne, boli prejavom hystérie, do ktorej zodpovední politici jednoducho nemali byť verejnosťou tlačení.

Niekoho možno napadne, že z generála Pavla tu hovorí jeho pôvodná profesia (na jeseň 1988 sa stal "príslušníkom spravodajskej služby Generálneho štábu", čo bola vojenská rozviedka komunistického československého štátu), ale skôr ide o prejav širšieho oportunizmu. Vie, alebo skôr jeho poradcovia vedia, že tieto temné represívne fantázie sa budú páčiť na vhodných miestach, od médií cez veľkú časť verejnosti až po spriatelené zahraničie. V Česku je dokonca prípustné verejne nenávidieť Rusov za to, že sa narodili ruskej matke; už dávno pred vpádom Ruska na Ukrajinu to bola jediná prípustná xenofóbia.

Ľudia sa počas svojho života môžu vyvíjať a meniť k horšiemu aj k lepšiemu. Petr Pavel sa, žiaľ, stále správa rovnako, ako keď bol mladým predsedom základnej organizácie Komunistickej strany Československa, ako keď sa v spravodajskom kurze učil, ako sa spriateliť s nenápadným civilistom, vtlačiť sa mu do domu a potom o ňom napísať správu. Je to niečo proti elementárnej ľudskej slušnosti (sledovať ľudí na základe etnickej príslušnosti celkom určite), ale doba je taká… Neprial by som Petrovi Pavlovi, aby sa na neho raz spomínalo ako na toho, kto bol v každej dobe štandardom dobového "komoušstva".

Aj druhá výrazná veta v rozhovore pre Slobodnú Európu sa týka Ukrajiny. Budúci mesiac sa vo Vilniuse uskutoční samit NATO, na ktorom sa bude diskutovať o prijatí tohto nešťastného štátu do Aliancie. Prezident Pavel povedal: "Pevne verím, že všetci lídri pochopia, že mať Ukrajinu na palube - v NATO aj v EÚ - je pravdepodobne jedinou zárukou ako zabezpečiť stabilitu v tomto regióne (…)"

Existuje pre túto pevnú vieru, že všetci pochopia dejinnú nevyhnutnosť, nejaký iný dôvod, než mnohokrát vyvrátená predstava, že ak si niečo myslia takmer všetci, kto práve udáva tón, že je to tak na večné veky? Nie je to s Ukrajinou a NATO náhodou tak, že práve hrozba jej vstupu do Aliancie, posilnená po Majdane pocitom, že tzv. proruskému táboru na Ukrajine bolo znemožnené tomuto vstupu politicky zabrániť, že práve to bolo pre Putina hlavným dôvodom invázie? Je možné, aby vás - hoci ste cvičený na geopolitické myslenie, - myšlienkový konformizmus, doteraz pre kariéru tak užitočný, otupil natoľko, že budete zjavne katastrofálnu myšlienku opakovať až do trpkých koncov (niekoho iného)?

Prezidentovi Pavlovi skončilo 100 dní hájenia, o ktoré, to treba zdôrazniť, sa neprosil. Bolo by načase, aby sa zásadné témy vymanili z koridoru národného frontu, ktorého je Petr Pavel najpopulárnejším predstaviteľom.

Text pôvodne vyšiel v Echu, vychádza so súhlasom redakcie.