Týždeň medzi mníškami: Kto je v skutočnosti za mrežami

Týždeň v kláštore dominikánskych mníšok. Tak znie jednoduchý názov „podujatia“ bez príkras, ktoré stavilo iba na jedno lákadlo. Autentickosť. Žiadny špeciálny program režírovaný školenými animátormi. Len deväťdesiat percent času prispôsobeného životu mníšok Rehole kazateľov.

Zakladateľom Rehole kazateľov je dnes už svätý Dominik Guzmán, súčasník svätého Františka z Assisi. Tento Španiel položil základy rádu v 13. storočí vo Francúzsku. Práve podľa neho sú členovia rehole vo svete známejší pod ľudovým názvom dominikáni. Prvý dominikánsky kláštor na svete patril mníškam. Dominik ho založil už v roku 1206 vo francúzskom Prouille.

Osobitosť mníšskeho života

Prichádzame ku Kláštornému kostolu Nanebovzatia Panny Márie. Sakrálna stavba z prelomu 13. a 14. storočia je najvýraznejšou dominantou nášho dočasného útočiska, ktoré je pevnou súčasťou kostola. Kláštor Svätého kríža však nepatril odjakživa sestrám. Pôvodne ho obývali bratia dominikáni. Tí však z uherskobrodského konventu odišli a v roku 2019 darovali svoje priestory komunite mníšok, ktorá tam odvtedy sídli a ktorá na obmedzený čas vpustila do klauzúry aj nás.

Mníšky sú vo svojom spôsobe života špecifickejšie než rehoľné sestry, ktoré môžeme stretnúť na ulici alebo v hromadnej doprave. Medzi ľuďmi sa rozšírilo konštatovanie, že žijú v podstate za mrežami. „Rozdiel medzi nami mníškami a, ľudovo povedané, činnými sestrami je v tom, že celý náš život, všetka práca a modlitby sa odohrávajú v rámci klauzúry, teda na jednom mieste,“ vysvetľuje praktický význam klauzúry sestra Ružena. „Vychádzame iba v nevyhnutných prípadoch, napríklad k lekárovi,“ spresňuje mladá sestra Jordána.

A tak by sme náš týždeň mali stráviť viac-menej bez kontaktu so svetom. Naozaj sú však sestry úplne odstrihnuté od ľudí vonku?

„Vzhľadom na to, že sa snažíme v modlitbe prednášať potreby celého sveta, žiada sa byť s ním nejako v kontakte. So svetom sme spojené napríklad tak, že za nami prichádzajú ľudia osobne. Zazvonia, zdôveria sa s tým, čo prežívajú, poprosia nás o modlitbu. Iní nám zase píšu – buď mail, alebo máme v kostole schránku, do ktorej hádžu rôzne prosby. No v dnešnej dobe všemožných komunikačných technológií sme aj my so svetom spojené napríklad cez telefón alebo internet, hoci ho využívame v obmedzenej miere,“ popisuje spôsob komunikácie medzi mníškami a verejnosťou sestra Jordána.

„Tajomný“ život v klauzúre

Nenápadná brána umiestnená na ľavej strane kostola sa stáva pomyselnou líniou, ktorú do konca týždňa – podobne ako sestry – neprekročíme. Otvára nám ju usmiata sestra. Tento mesiac má službu na vrátnici. Hneď po nej nás víta organizátorka spoločného týždňa sestra Ružena s rovnako priateľským naladením. Vovádza nás do priestorov kláštora a ukazuje nám naše izby, ktoré sa nazývajú cely. Rozhodne však majú od tých väzenských ďaleko. Už počas ubytovania vládne na chodbách konventu ticho neporovnateľné s vonkajším svetom.

Prívetivé úsmevy sestier sme nezazreli len pri vstupe do kláštora, ale sprevádzajú nás celý týždeň. Neraz ich vyvolajú aj takmer nepostrehnuteľné maličkosti. Prichádzajú už s touto vnímavosťou kandidátky do kláštora alebo je dôsledkom dní a mesiacov strávených v poctivom tichu a kontemplácii?

„Prirodzene, zaznamenávame v našom živote ďaleko menej podnetov, keďže nesledujeme televíziu, internet, mobil. Na základe toho sa človek stáva citlivejší voči akýmkoľvek obrazom, či už pozitívnym, alebo negatívnym. Nie je to však špecifikum zasväteného života, týka sa to aj ľudí vo svete. Pokiaľ sa človek usiluje žiť s Bohom, tak sa snaží byť aj vnímavý na krásu, dotýka sa ho,“ uvažuje sestra Jordána.

Bez disciplíny to nejde

Prvým spoločným „programom“ po príchode a ubytovaní v útulných celách sú vešpery. Ide o jednu z posvätných hodiniek, ktoré tvoria dennú modlitbu cirkvi – liturgiu hodín alebo posvätné ofícium. Známa je aj pod názvom breviár. Breviár je však po správnosti kniha obsahujúca texty liturgie hodín. A v tejto knihe si počas nasledujúcich dní hojne zalistujeme. Dominikánske mníšky sa totiž pri modlitbe liturgie hodín schádzajú v presbytériu kostola sedemkrát denne. Táto tradícia sa odvíja od úderného biblického citátu: „Cez deň ťa chválim sedemkrát pre tvoje spravodlivé rozsudky“ (Ž 119, 164). Na týchto modlitbách sa v závislosti od dennej hodiny zvyčajne zúčastňuje v kostole aj niekoľko ďalších ľudí, ktorí si na nás v priebehu týždňa zvykajú.

Dlhé presbytérium kostola, v ktorom sa sestry zhromažďujú na spoločné modlitby a na svätú omšu, je od hlavnej lode oddelené dvomi časťami nízkej drevenej konštrukcie, medzi nimi je umiestnené odnímateľné lano. Toto opatrenie vyplýva z príslušnosti presbytéria ku klauzúre, preto doň okrem sestier, kňazov a dočasne i nás nemôže verejnosť vstupovať. Sestry neraz s pobavením spomínajú na začiatok svojho pôsobenia v Uherskom Brode, keď mali ešte farníci v čerstvej pamäti prítomnosť bratov dominikánov a bez okolkov cez presbytérium prechádzali. Dnes však už vyhradený priestor rešpektujú.

Po vešperách slávených so značnou dôstojnosťou a s presne stanoveným poriadkom sa presúvame na večeru. Organizovanosť panuje aj v refektári, teda v kláštornej jedálni. Svojvôľa tu nemá miesto. Dievčatá, ktoré s pobytom u dominikánok nemajú skúsenosti, operatívne odkukávajú a načítavajú zvyky sestier. V priebehu ďalších dní sa však veľmi dobre aklimatizujú.

V prvý deň po večeri nás novicmajsterka sestra Ružena, ktorá si nás počas daného týždňa vzala takpovediac pod krídla, oboznamuje so základným fungovaním v kláštore. Pre niekoho hromada nových informácií, pre niektoré z nás už len opakovanie, keďže sestry neusporiadali týždeň v kláštore prvýkrát. Organizačné stretnutie preruší hlahol zvonca, ktorý sestry zvoláva na poslednú modlitbu dňa, na kompletórium.

Skoré večery a skoré rána

Ešte nie je ani osem hodín, a už sedím vo svojej cele na širokej parapetnej doske a pozerám sa von oknom na kláštorný areál. Pár sestier dokončuje posledné povinnosti dňa v záhradke. O chvíľu začne po dvore pobehovať Tara, vlčiak, ktorý počas noci stráži kláštor. Denný čas sa chýli k záveru. V kláštore bude až do rannej svätej omše vládnuť hlboké ticho, silencium. Čo s načatým večerom? Po niekoľkých prečítaných stranách knihy si však uvedomím zbytočnosť vlastnej otázky a pomaly sa prichystám na nevyhnutný odpočinok.

Sestry totiž ráno nezaháľajú, na prvú modlitbu sa zhromažďujú už o piatej. Vtipkujúc nás však upokojujú, že pokiaľ je sviatok, oddychujú a modlitbu začínajú „až“ o pol šiestej. No nie je každý deň sviatok, a keď vykuknem tesne po pol piatej – ešte v polospánku – z okna, jedna z mníšok už pracuje v záhrade. Takýto príklad nemôže zostať nepovšimnutý, a tak schádzam do kostola nie na jednu modlitbu, ale na sériu modlitieb, keďže pred rannou svätou omšou o siedmej a tesne po nej stíhajú sestry dovedna tri hodinky posvätného ofícia a rozjímanie.

Aj počas omše je v presbytériu od čítania cez asistenciu až po spev všetko úhľadne zorganizované. Ako zvyčajne. Deľba práce a služieb funguje v komunite sestier ukážkovo. Svätou omšou sa zároveň končí hlboké nočné mlčanie. Neznamená to však, že sa sestry medzi sebou začnú bezbreho zhovárať. Mimo vyhradeného času rekreácie by sa mali rozprávať iba o nevyhnutných veciach týkajúcich sa napríklad práce. Toto „ustanovenie“ mníšskeho života súvisí s elimináciou rušivých podnetov, ktoré by mohli ohroziť kontemplatívny charakter prostredia. Preto ani raňajky nasledujúce po omši nesprevádza žiadna bujará vrava. Prvé jedlo dňa je zároveň medzizastávkou na posilnenie pred nastávajúcou prácou.

Nielen ora, ale aj labora a rekreácia

Až do obeda je v dennom rozvrhu vyhradený čas na prácu, do ktorej sa zapájame aj my. V kláštore i v priestore okolo neho sa počas každého ročného obdobia nájde dostatok činností pre pár šikovných rúk. „Domáce práce“ však nie sú jedinou aktivitou, ktorá sestry zamestnáva.

„Niektoré sestry vyšívajú krstné rúška [obmena krstnej košieľky, pozn. red.], zdobia sviečky, či už krstné, alebo darčekové, vyrábajú ružence. Touto prácou si privyrábame na naše živobytie,“ vyratúva sestra Jordána. Do výroby ružencov sestry v priebehu týždňa zasvätia aj nás.

Mníšky sa však zaoberajú – vzhľadom na kláštorné prostredie – aj menej typickou prácou. „Jedna z našich sestier šije rukavice pre leteckých inžinierov. Inej zase vyšiel preklad publikácie a momentálne pracuje na ďalšej,“ dopĺňa sestra Ružena.

Než sa po práci posilníme obedom, opäť sa zídeme v kostole na modlitbu, tentoraz na poludňajšie Anjel Pána a na sextu. Po spoločnom obede sa zvyčajne nakrátko pokračuje v práci až do rekreácie. Napriek tomu, že sestry väčšinu času trávia spolu ako komunita, rekreácia sa od ostatných bodov spoločného programu odlišuje. Rozprávajú sa medzi sebou, oddychujú, neraz napríklad pri pletení ružencov. Využívajú každú chvíľu dňa. A my využívame chvíľu, aby sme sa trošku viac zblížili so záhadnými mníškami „spoza mreží“.

Život v komunite a vyhliadky do budúcna

V Kláštore Svätého kríža žije dovedna sedem sestier. „Z toho dve sestry sú v počiatočnej formácii. To znamená, že ešte nezložili večné sľuby,“ približuje sestra Ružena. Napriek optimistickej bilancii s dvomi mladými mníškami konštatuje, že momentálne nemajú žiadne kandidátky: „Ponúkame možnosť žiť tri mesiace s nami v kláštore, aby kandidátka zistila, či chce u nás zostať. Momentálne nemáme nikoho. Občas sa však ozve nejaká mladá žena, ktorá sa pýta, má záujem.“

Sestra Ružena pripúšťa, že v rámci komunít dominikánskych mníšok si Európa prechádza veľkou krízou povolaní. „No napríklad v Ázii a v Afrike zaznamenávajú veľký rozkvet, majú veľa nových povolaní,“ prekvapuje novicmajsterka. Nízky počet povolaní v Európe však nesúvisí len s jednou rehoľou. „Nie je to otázka iba dominikánov, ide celkovo o povolanie k zasvätenému životu, ku kňazstvu, do manželstva. Tento rok napríklad v našej olomouckej arcidiecéze nebol vysvätený ani jeden novokňaz,“ vykresľuje smutnú štatistiku sestra Jordána.

Komunita sama osebe predstavuje pre každú jej členku určite veľké posilnenie. Ani uprostred spoločenstva však nelietajú sestry len na vlnách pozitívnych pocitov. „Za seba môžem povedať, že sú dni, keď sa cítim osamelo napriek prítomnosti komunity. To je však nezriedkavo priestor, do ktorého sa viac priblíži Boh, pokiaľ si rýchlo nehľadám náhradu, aby som samotu zaplnila sama sebou alebo niečím iným,“ opisuje svoje prežívanie sestra Ružena. „Navyše to, že sa sedemkrát denne stretávame na modlitbe, nesie človeka, aj keby bol možno najradšej niekde inde,“ dodáva.

„Človek prežíva všetko možné. Niekedy by najradšej utiekol aj sám pred sebou, no aj tak sa ‚musí‘ zúčastniť na spoločnej modlitbe. Môžem to však prirovnať k vzťahu rodičov a detí. Ani rodičia nemusia mať vždy náladu na svoje deti, ale nezostáva im nič iné, ako dieťa prebaliť, nakŕmiť,“ smeje sa sestra Jordána a ďalej vysvetľuje: „Povedala by som, že to tak prirodzene funguje aj v zasvätenom živote. Človek nemá niekedy náladu niečo robiť, hlúpo povedané – nemá náladu modliť sa –, ale aj vďaka tomu sa učím integrovať to, čo prežívam, do modlitby.“

Rozmanitosť v jednotvárnosti a sloboda za mrežami

Rekreáciu pred treťou hodinou popoludní opäť preruší zvonenie. Zvoláva nás do kostola na vystavenie Oltárnej sviatosti, počas ktorého sa sestry okrem popoludňajšej modlitby liturgie hodín modlia aj ruženec. Ten je s dominikánskou rodinou neodmysliteľne spätý, keďže bratia sa v priebehu histórie na jeho súčasnej podobe a šírení významnou mierou podieľali.

Sviatosť oltárna zostáva vystavená až do večerných chvál, vešpier, po ktorých sa uschová. Tento čas možno využiť na osobnú modlitbu a adoráciu, prípadne mimo presbytéria na prácu, ktorú je ešte potrebné spraviť. Následne sa vešperami vraciame na začiatok cyklu, do ktorého sme naším príchodom počas predchádzajúceho dňa vhupli.

Denný harmonogram mníšok je o niečo odlišný iba počas sviatkov a nedieľ. „Navonok je skutočne jeden deň rovnaký ako druhý. Človek musí byť bdelý, aby neupadol do rutiny. Veľa však záleží na tom, ako sa človek snaží žiť s Bohom. Čím viac sa s ním snažím žiť, tým väčšmi sa rutina stráca,“ zamýšľa sa sestra Ružena a so smiechom dodáva, že pokiaľ by človek prišiel do kláštora iba preto, aby si vyskúšal, ako dlho tam vydrží, „bola by to asi taká rutina, ako nikde inde na svete“.

Napriek zdanlivej monotónnosti vytrváme všetky až do konca. V priebehu týždňa sme si tichú disciplínu natoľko osvojili, že už nie je ničím poburujúcim ani obmedzujúcim. V určitom momente sa stáva dokonca oslobodzujúcou – od hluku zbytočných starostí, od nepotrebných túžob, od neustáleho zvyšovania výkonu.

Sloboda. Slovo, ktoré v uzavretom prostredí konventu vyznieva prinajmenej paradoxne. Dá sa s ním vôbec v klauzúrnom priestore manipulovať?

„Raz som videla fotografiu dominikánskej mníšky v hovorni, teda v miestnosti, kde sa stretávame s hosťami a verejnosťou. Na obrázku majú v hovorni skutočne pevnú mrežu. Sestry sa počas návštevy nachádzajú na jednej strane, verejnosť na druhej. Sestra na fotografii sedela za mrežou, usmievala sa a pozerala sa na hostí. A pod fotografiou bolo napísané: ‚Kto je vlastne za mrežami, táto sestra či svet, z ktorého sa dívame?‘“ uzatvára s charakteristickým úsmevom sestra Ružena. A ja sa naozaj zamýšľam nad tým, na ktorej strane mreže stojím.