Michal Považan

Anna Záborská skúšala zmeniť nielen našu legislatívu o umelom ukončení tehotenstva, ale aj debatu spoločnosti o tejto téme. Najprv chcela podporu zákazu interrupcií v parlamente. Nepredložila návrh sama, ale hlasovala za opozičný návrh. Ako veľakrát povedala – chcela zistiť, ako to je s podporou týchto návrhov v parlamente a či sa vydať touto cestou. Výsledok bol tristný. Za návrh faktického zákazu umelých potratov hlasovalo iba okolo 40 poslancov. Inak povedané – zúfalo málo. Takzvaný najkonzervatívnejší parlament bol – čo sa týka umelých potratov – väčšinovo liberálny.

Bolo treba ísť inou cestou. Anna Záborská sa ako skúsená politička rozhodla prísť s návrhom zákona o pomoci tehotným ženám. Obsahoval mnohé prolife paragrafy, ale potraty nezakazoval. Skôr vytváral prostredie, aby sa každá budúca matka mohla rozhodnúť pre život.

Liberáli hneď prišli s tézou, že salámovou metódou chce potraty zakázať. Nuž, táto metóda im je dobre známa a darí sa im s ňou. Čo chcela Anna Záborská, nechám na čitateľov. V každom prípade, návrh zákona trikrát neprešiel o jeden hlas za priam hysterického teátra konkrétnych poslancov a najmä poslankýň v parlamente.

Čo to však vyvolalo, bola debata o nenarodených deťoch, o ženách a ich rodinách. Celé tri roky sme ju mali „na tanieri“. Anna Záborská a političky, ktoré si na jej kritike postavili kariéru, „vyskakovali" z komentárov v tlači, zo statusov na facebooku. S väčšou či menšou intenzitou, zato neprestajne. Anna Záborská sa stala ikonou. Pre jednych zla, ktoré má iba jednu agendu – špárať sa iným v spálňach a pre iných ikonou dobra, ako neúnavná bojovníčka za práva nenarodených, ktorú „síce vyhodia dverami, ale môžete si byť istý, že už čaká pod oknom“.