Nepredstieram, že ja sám poznám odpovede na všetky tieto otázky a k Andersonovým postojom mám blízko. Vašu pozornosť však chcem upriamiť na niečo iné. Je priam fascinujúce sledovať, ako celá Andersonova kariéra a verejné pôsobenie akoby k tomuto momentu smerovali, ako je on sám na tento moment a na komplexnosť týchto otázok pripravený.
O Andersonovi som prvýkrát počul v súvislosti s knižkou What Is Marriage?, vyšla aj v slovenskom preklade Čo je manželstvo? vo vydaní Kolégia Antona Neuwirtha. Za knihou, ktorú vo svojom nesúhlasnom názore k rozhodnutiu v prípade Obergell v. Hodges citoval napríklad sudca amerického Najvyššieho súdu Samuel Alito, stojí trojica autorov, okrem Andersona aj spomínaný profesor Robert George a ďalší Georgeov študent z Princetonu Sherif Girgis. Keď som o tejto trojici a ich knižke prvýkrát počul v katolíckych kruhoch na Oxforde a v Cambridge, predstavení boli takto: Girgis je ten, ktorý knižku napísal, George je ten, ktorý knižke dal svoje meno a Anderson je ten, ktorý o jej argumentoch chodí rozprávať do televízie – na Princetone spravil bakalára zo štúdia hudby, je bubeník a tak trochu šoumen. Letná škola Natural Law and Public Affairs, ktorú toto trio každé leto v Princetone vedie, je obľúbenou destináciou študentov Kolégia. Keď som sa jej v lete 2014 zúčastnil ja, Anderson viedol seminár o téme svojej dizertačnej práce, na ktorej medzičasom pracoval už ako postgraduálny študent politickej filozofie na University of Notre Dame. Seminár o filozofickej povahe majetkových práv ma bavil menej ako zdanlivo praktickejšie semináre o potratoch, eutanázii či manželstve. Pochopil som vtedy, že Anderson je ďaleko viac než len fajn rečník. Doktorát medzičasom obhájil na tému Neither Liberal Nor Libertarian: A Natural Law Approach to Social Justice and Property Rights – o jeho téze píšem viac nižšie. V posledných rokoch popri štúdiách pôsobil ako výskumník v renomovanej nadácii Heritage Foundation, šéfeditor princetonského časopisu The Public Discourse, v januári tohto roka sa pár dní pred nástupom Bidenovej administratívy stal prezidentom Ethics and Public Policy Center, jedného z etablovaných sociálne-konzervatívnych washingtonských think tankov (dlhoročný inštitucionálny domov napr. Georgea Weigela, aj na Slovensku známeho životopiscu Jána Pavla II.).
Na stiahnutie svojej knižky z Amazonu reagoval čítavou esejou v magazíne First Things, teda v magazíne, kde sám pred rokmi začínal ako stážista u slávneho otca Richarda Johna Neuhausa, zakladateľa First Things. Publikovanie eseje vo First Things je prvý moment, na ktorom sa dá opísať oblúk, ktorý v ostatných rokoch precestoval sám Anderson, ale aj americkí sociálni konzervatívci ako celok. Neuhaus je symbolom éry v amerických dejinách od konca 80. rokov do začiatku milénia, keď boli sociálni konzervatívci – vrátane konzervatívnych kresťanov – akoby na koni: aliancia Ronalda Reagana a Jána Pavla II. vyhrala Studenú vojnu, v bushovských administratívach hrali kresťanskí konzervatívci dôležitú úlohu a zastávali mnohé vysoké funkcie, dokonca počas demokratickej administratívy Billa Clintona bol prijatý zákon na ochranu manželstva (DOMA). Neuhaus v roku 1987, ešte ako luterán, pred svojou konverziou na katolicizmus, napísal knihu s názvom The Catholic Moment: The Paradox of The Church in a Postmodern World, kde tvrdil, že katolícka cirkev plní v danej chvíli bezprecedentnú a vedúcu úlohu v svetovom kresťanstve v rôznych oblastiach verejného života. Neuhaus je tiež známy tézou o pro-life hnutí ako pravom dedičovi americkej tradície boja za občianske práva. Jeho text We shall not weary, we shall not rest – My nepoľavíme, my nespočinieme… kým nebude každý nenarodený život patrične chránený – patrí medzi základné texty amerického pro-life hnutia.
Ako sa len situácia za dve dekády zmenila. Namiesto katolíckeho momentu v americkej politike sa americkí katolíci boja o garancie náboženskej slobody viac než kedykoľvek predtým. Dedičom občiansko-právnej legislatívy zo 60. rokov sa s novelou Equality Act de facto stáva LGBT hnutie (minimálne sa tak správa), nie pro-liferi. Po ére Trumpa je niekdajšia republikánska koalícia z čias klanu Bushovcov – ekonomickí libertariáni, zahraničnopolitickí jastrabi a sociálni konzervatívci – v rozklade.
Samotný Andersonov postoj k stiahnutiu jeho knihy vychádza primárne z jeho dizertačnej práce a ilustruje problémy v jadre súčasnej krízy amerických konzervatívcov. Aliancia ekonomických libertariánov a sociálnych konzervatívcov je podľa Andersona vratká, pretože ekonomická sloboda a majetkové práva nie sú z pohľadu sociálnych konzervatívcov neobmedzené tak, ako si to predstavujú libertariáni. Podľa Andersona je najvyšší čas vo významnej miere pristúpiť k regulácii veľkých technologických korporátov – čo je niečo, čomu sa libertariáni dosiaľ bránili – nie v záujme jeho vlastnej knižky, ale principiálne, vychádzajúc z požiadaviek artikulovaných prirodzenoprávnou tradíciou. Podľa Andersona sociálni konzervatívci, ale napríklad aj konkrétne americkí katolíci, pridlho prehliadali mieru, v ktorej sa slobodný trh stal v Amerike nespochybniteľnou mantrou. Správny prirodzenoprávny postoj k trhu je podobný ako k politickým režimom: pripúšťa existenciu každého z nich do tej miery, v akej vytvára predpoklad pre realizáciu základných ľudských dobier artikulovaných prirodzenoprávnym myslením. Existujú konkrétne formy politických aj trhových systémov, ktoré sú extrémne nespravodlivé, ale tiež existuje široká škála politických a trhových systémov, ktoré sú z pohľadu prirodzenoprávnej tradície akceptovateľné. Situácia, kedy jedna jediná korporácia ovláda 83 percent trhu s predajom kníh, medzi ne nepatrí.
Niekoľko záverečných poznámok.
Po prvé: Aktuálna polemika okolo Andersonovej knihy podčiarkuje tézu, ktorú pred pár rokmi priniesol Patrick Deneen v knihe Why Liberalism Failed. Deneen vo svojej knihe poukazuje na spoločné korene klasického a progresívneho liberalizmu a tvrdí, že nemáme byť prekvapení, keď naši libertariánski priatelia plynulo prechádzajú na progresívne pozície. Demokratický aj republikánsky mainstream, Sloboda a Solidarita aj Progresívne Slovensko sú dve strany tej istej mince. Moderné koncepcie ekonomickej aj politickej slobody (a rôznych kultúrnych práv, napr. sexuálnych menšín) vychádzajú zo spoločného odmietnutia klasickej, prirodzenoprávnej tradície.
Po druhé: Andersonov postoj zaujímavo korešponduje s akcentami pontifikátu pápeža Františka a s jeho kritikou bezbrehého kapitalizmu. V krajinách, kde prevláda skôr katolicizmus liberálnejšej orientácie (v Británii napr. The Tablet a postavy ako Austen Ivereigh, v Čechách napr. Christnet a postavy ako Tomáš Halík), je dnes populárne pápeža Františka prezentovať ako kritika amerického katolicizmu a jeho angažovanosti v kultúrnych vojnách. Nie že by im na to sám pápež František nedával podnety: spomeňme napr. nevymenovanie philadelphského arcibiskupa Charlesa Chaputa za kardinála (v Andersonových, Georgeových či Chaputových knihách nájdete mnoho vzájomných referencií a pochvál: Chaput pôsobí ako duchovný patrón tejto partie angažovaných amerických katolíkov) či nedávny spor štátneho sekretariátu Svätej stolice s predsedníctvom americkej biskupskej konferencie ohľadom prístupu k Bidenovej administratíve. Františkove čítanie situácie v USA je komplikovanejšia záležitosť nad rámec tohto článku. Podľa mňa minimálne Chaputovi trochu krivdí: typ katolíckej angažovanosti vo verejnom živote, aký predstavuje partia okolo Andersona, Georgea a Chaputa (Princeton je len na skok od Philadelphie), v skutočnosti veľmi dobre a verne napĺňa mnohé z akcentov Františkovho pontifikátu, čo by František a jeho okolie mohlo a malo doceniť.
Po tretie: Stiahnutie Andersonovej knižky jednoducho ilustruje spôsob, ktorým každý veľký moderný politický systém, nielen fašizmus, komunizmus, ale aj liberalizmus, v konečnom dôsledku vykazuje totalitné tendencie. John Stuart Mill nemal pravdu, keď vytváranie indexov zakázaných kníh spájal výlučne s katolicizmom. Neobstojí ani rozlíšenie Isaiaha Berlina medzi pozitívnou slobodou (presadzovaním konkrétnych predstáv o „dobrom živote”, čo je podľa Berlina spoločný menovateľ tak aristotelovskej tradície, ako aj moderných totalitných politických systémov) a negatívnou slobodou (liberálne ponímanie „dobrého života” ako individuálnej „slobody od” vonkajších zásahov, ktoré Berlin považoval za záruku ochrany pred totalitarizmami), ani verejný rozum Johna Rawlsa, ktorý ochranu pred totalitarizmami hľadá v pokusoch o artikuláciu „neutrálneho” spôsobu, ako určiť hodnoty prijateľné v moderných liberálnych spoločnostiach. Z princetonskej letnej školy si pamätám jednu poznámku profesora Georgea. „Our job, guys, is to tear down the veil of neutrality from liberal theories – Našou úlohou, decká, je strhnúť závoj neutrality z liberálnych teórií.“ Situácia okolo Andersonovej knihy ilustruje, že ani liberalizmus napokon nie je až taký liberálny, taký neutrálny, taký anti-totalitný.
Ak je človek – po teologickej stránke – naozaj stvorený na Boží obraz a ak je – po filozofickej stránke – do jeho srdca naozaj vpísaný prirodzený zákon, ktorý môže rozumom poznať každý úprimne hľadajúci jedinec, skôr či neskôr sa to ukáže. To znamená dve veci: ak je človek stvorený na obraz Boží, ak je bytostne bytosťou nábožnou, skôr či neskôr prax každej politickej ideológie naberie náboženské rozmery so všetkým dobrým aj zlým, čo veľké náboženstvá sprevádza. Liberalizmus je potenciálne jedno z najúspešnejších náboženstiev v dejinách, píše harvardský profesor práv Adrian Vermeule: tiež má svojich mučeníkov (v najlepšom zmysle slova: t. j. ľudí, čo sú ochotní priniesť pre svoje idey veľké obete), tiež má svoje procesie, tiež má svoje indexy a svoju inkvizíciu.
Po filozofickej stránke to znamená, že prirodzený zákon žiadna spoločnosť z dlhodobého hľadiska nedokáže oklamať. To bola nedávno nádej odporcov komunizmu a dnes je to na Západe aj nádej pre tých, ktorí majú obavu z progresívnej inkvizície (a dodajme, že čoraz viac napríklad aj z Číny).
Na túto nôtu končí nateraz aj Anderson: “Odhadujem, že v krátkodobom horizonte predám vďaka cenzúre Amazonu o tisíce viac kusov mojej knihy. V strednodobom horizonte sa situácia pre tých, ktorí vyznávajú tradičné americké hodnoty, zhorší. V dlhodobom horizonte však ten či onen národ nemôže zápasiť s prirodzeným zákonom naveky. A to platí pre ekonómiu rovnako ako pre genderovú ideológiu.”
Niekto by možno slovami Johna Maynarda Keynesa odvetil, že z dlhodobého hľadiska sme všetci mŕtvi. Anderson realisticky uznáva, že sociálnych konzervatívcov čakajú v USA ťažké časy – nikto nevie, ako dlho potrvajú. Hoci Anderson teologické argumenty pre účely verejnej debaty a ani špecificky v knihe When Harry Became Sally nepoužíva, môžeme dodať, že od toho majú tí sociálni konzervatívci, ktorí sú zároveň veriaci, teológiu. Čo mi pripomína slová pápeža Pia XII mladému českému kňazovi Otovi Mádrovi, keď sa v roku 1949 po štúdiách v Ríme vracal do poprevratového Československa: „Siano forti, siano fedeli, lo sarà una bella pagina della storia – Nech sú statoční a verní, bude to krásna stránka dejín.”
