Toho sa mal Badač dopustiť najmä tým, že nedodržal lehotu pre doručenie zmluvy o poskytnutie príspevku žiadateľom. Riaditeľ nepoprel, že predpísanú 30-dňovú lehotu nedodržal, ale na obhajobu uviedol čosi podstatnejšie – po svojom nástupe do funkcie zistil, že Fond v predchádzajúcich rokoch vytváral finančné záväzky nad rámec svojho ročného rozpočtu, čo postupne spôsobilo jeho platobnú neschopnosť.
Ako nový riaditeľ teda pristúpil k rozhodnutiu, že kým nebude mať prehľad v záväzkoch splatných v roku 2023, nezačne vstupovať do nových, pretože uhrádzaním nekrytých záväzkov by sa dopustil závažnejšieho porušenia zákona, ako je oneskorené doručenie zmluvy.
Keď som sledoval on-line priebeh zasadnutia Rady Audiovizuálneho fondu, na ktorej bol riaditeľ odvolaný, bol som prekvapený, že deklarované pochybenia, ktorých sa Badač mal dopustiť, členovia rady príliš nerozoberali. Akoby si sami uvedomovali, že použité argumenty sú skôr účelové než silné. A nebyť Badačovho obhajobného vystúpenia, Rada by sa zrejme vyhla aj tomu, čo je naozaj podstatné a varovné: platobnej neschopnosti Fondu.
Riaditeľ Badač uviedol, že v tomto roku Fond má ešte uhradiť záväzky vo výške 4,5 milióna eur, pričom na účte má len 3 milióny. Pre rok 2024 má zatiaľ záväzky vo výške 5,6 milióna eur, čo predstavuje už 70 percent rozpočtu, ale ešte nevyhnutne pribudnú na vyplatenie záväzky z jesenných výziev a tiež z výziev budúceho roka. Podľa všetkého je to opakovaná prax posledných rokov, keď Fond rozdeľuje vyššie sumy, ako sú jeho príjmy, a tým si logicky kumuluje dlh, ktorý mu v nejakom momente prerastie cez hlavu.
V tejto súvislosti sa odvolaný riaditeľ Badač vyjadril, že materiál o zle nastavenom systéme riadenia financií Fondu niekoľkokrát predložil Rade na rokovanie, ale tá k nemu nezaujala stanovisko.
Kúzlom nechceného bolo na zasadnutí Rady vystúpenie vedúcej Slovenskej filmovej agentúry (tá je súčasťou Fondu), ktorá sa zmienila aj o neprehľadnej situácii v Audiovizuálnom fonde, o rozhádanej filmovej obci a o znepokojení zahraničných partnerov zo situácie v našej audiovízii. Vyzerá to teda tak, že to nebola len pandémia a inflácia, čo dostáva slovenský film na kolená.
Rada Fondu sa však, namiesto toho, aby sama bila na poplach, snaží tváriť, že je všetko v poriadku a po odvolaní riaditeľa sa poponáhľala zverejniť správu, že aktuálne pribudlo od prispievateľov do Fondu (televíznych vysielateľov) 800-tisíc eur, čo bude mať údajne vplyv na finančnú stabilitu Fondu. Iste, 800-tisíc čiastočne pomôže, ale základný problém nevyrieši ani náhodou.
Aj preto sa nemôžem ubrániť dojmu, že odvolanie riaditeľa Audiovizuálneho fondu nebolo motivované jeho údajnými etickými pochybeniami a porušením zákona pri doručení zmlúv, ale tým, že sa počas svojho ledva polročného pôsobenia začal hlbšie zaujímať o príčiny platobnej neschopnosti Fondu.
Ani akýkoľvek nový riaditeľ však už nezakryje prehlbujúcu sa krízu našej audiovízie. Realita je nemilosrdná, to snáď slovenskí filmári vedia, ale miesto toho, aby sa spojili a spoločne presadzovali svoje záujmy, sú opäť rozhádaní a v zákulisí sa ruvú o tie „malé“ peniaze, ktoré Fondu ešte zostali. Obeťou tejto nesúdržnosti a zákulisných hier však nie je len bývalý riaditeľ Badač.
Obeťou čoskoro môže byť celý Audiovizuálny fond, tak trochu po vzore zániku Koliby v deväťdesiatych rokoch. Nie je totiž ťažko predstaviteľné, na čo siahne budúca vládna garnitúra pri nevyhnutnej konsolidácii verejných financií, respektíve, kde určite nebude navyšovať zdroje.
Čo teda robiť v tejto situácii?
Po prvé nezakrývať problémy, ale poctivo ich pomenovať. Po druhé presadzovať reformu celej sústavy financovania audiovizuálnej tvorby vrátane zmeny zákonov. Možno to naša filmárska obec ešte nepostrehla, ale zmenou financovania RTVS zanikla spolu so Zmluvou so štátom aj povinnosť RTVS venovať konkrétnu sumu na pôvodnú tvorbu a tá bola tou druhou nohou, na ktorej stálo financovanie slovenského filmu.
A po tretie samotný Audiovizuálny fond musí zmeniť svoju stratégiu (aké projekty bude podporovať, s akým cieľom, či nezmeniť pomer minoritných a majoritných koprodukcií a či nezačať klásť dôraz na možnú návratnosť poskytnutých prostriedkov).
O tomto by mali samotní filmári začať diskutovať a predložiť urýchlene jednotný, premyslený návrh politikom, ktorí po voľbách rozhodnú, či slovenský film ponechajú na samospád, alebo v horšom prípade siahnu na časť súčasnej podpory (do úvahy prichádza zrušenie stimulov pri investovaní do filmovej produkcie na území Slovenska).
Zatiaľ to, žiaľ, vyzerá tak, ako vždy, že filmári nevytiahnu zo siete slnko, ale vlastné góly.
