KOŠICE – V suteréne jedného z rodinných domov v južnej časti Košíc nájdete takmer celý svet a návšteva u Vlada Jalča sa ocitne ako keby v múzeu. Masky, sošky, mušle, pálenka s hadom, rôzne nádoby, hudobné nástroje a mnoho ďalšieho si doniesol tento košický cestovateľ z takmer 200 krajín, ktoré precestoval.
Vlado Jalč patrí k najznámejším košickým cestovateľom. Foto: Natália Novotná
Ako sa dostal k cestovaniu? „Ja som stále behal po svete. Moja prvá cesta do zahraničia bola do Švajčiarska v máji 1968. Boli sme tam na turnaji s Lokomotívou, za ktorú som hral futbal. Mal som šťastie, do zahraničia som mohol chodiť legálne, pretože manželkina sestra sa v roku 1967 vydala do Rakúska, takže som tam mohol chodiť na pozvanie, ostatní museli čakať na devízový prísľub. Aj do Juhoslávie bol problém vycestovať, tam sme potrebovali špeciálne sivé pasy, toto už mladí nepoznajú,“ smeje sa Vlado.
„Potom sa zas mohlo cestovať koncom 80-tych rokov, tak sme chodili do zahraničia s cestovkami. Prvá mimoeurópska krajina, ktorú som navštívil bola Dominikánska republika. Potom prišla Keňa, Thajsko... Keď som zistil, že poznávačky sú oveľa zaujímavejšie, ako bežné zájazdy, šiel som na niekoľkotýždňovú cestu do Južnej Ameriky, potom som precestoval celú strednú Ameriku. Každý by mal ísť aspoň na pol roka vonku nabrať rozumy a boli by sme dnes úplne inde,“ vraví cestovateľ. Samozrejme, aj z Dominikánskej republiky si Vlado doniesol niekoľko suvenírov, za tie najvýznamnejšie považuje gigantické mušle.
Medzi suvenírmi z ciest je vystavených aj tridsať kníh, ktorých autorom je Vlado. „Deti si robia z každej rodinnej dovolenky albumy, ja som začal moje zážitky dávať do kníh aj s takou omáčkou, aby sme o danom štáte niečo vedeli – vlajka, znak, mapa, štátny znak, náboženstvo, mena, jazyk, charakteristika krajiny... Zaujímavý je napríklad Jemen,“ ukazuje Vlado knihu a pokračuje: „Do Jemenu som sa stihol pozrieť ešte pred vojnou. Je to rozprávková krajina, cítite sa, ako keby ste sa vrátili 500 rokov späť. Ďalšou knihou je napríklad táto o Ekvádore, to bola cesta, kde som bol týždeň na Galapágoch, vyše týždňa som behal po Ekvádore a posledný týždeň iba po Amazónii. Druhou cestou je tá, keď som išiel z Venezuely, cez Brazíliu som pokračoval som ďalej do Francúzskej Guayany.“
Na otázku, či na niektorej zo svojich ciest neochorel, alebo si nedoniesol žiadnu chorobu, odpovedal: „Keď sme vo Venezuele liezli na stolovú horu Roraima, na jej vrchole som si poranil palec na nohe. Začal mi hnisať, ale ešte som dokázal prejsť džungľu v Brazílii a až na tretí deň, keď sme došli do Guyany, som skončil v prvej súkromnej nemocnici, kde ma ihneď operovali.“
Poriadny adrenalín zažil Vlado Jalč v Čade. „Južný Čad, to bola expedícia s Poliakmi. Práve sa začal covid, keď sme boli na hranici. Dostali sme avízo, že posledná mašina letí do Európy, ktorú keď nestihneme, tak sa nedostaneme domov. Kým sme došli, lietadlo nám odletelo. Týždeň sme boli zavretí v hoteli a až keď džihádisti zo skupiny Boko Haram, ktorí prišli z Nigeru, napadli vojenskú posádku v hlavnom meste N´Djamena a zabili 100 vojakov, sme mohli odletieť. Zakázali nám používať mobilné telefóny a domov sme odleteli z vojenskej základne. Takže ja nemám ani pečiatku v pase, že som opustil Čad. Francúzskym vojenským lietadlom sme leteli do Paríža a potom domov. No neviem si predstaviť, ako dlho by sme tam boli, keby nám neposkytli vojenské lietadlo...“ spomína na jedno zo svojich najväčších dobrodružstiev.
Napínavé to bolo aj v Somálsku, kam by sa už nechcel vrátiť. „V Somálsku sme museli mať ochranku a prevážali nás v neprestrielných autách, aby sa nám nič nestalo. V Mogadišu ma vojenská ochrana vyšla každý deň 500 dolárov.“
Kongo Kinshasa – odtiaľ sme prešli po rieke do Stredoafrickej republiky, čo bol úžasný zážitok. S pygmejcami sme boli na love, oni lovia do sietí. Antilopu rozporcovali do poslednej kvapky, zúžitkovali všetko. Keď idete pozrieť gorily, musíte mať aj teraz test na Covid a ísť môžu ísť maximálne štyria. Na horských gorilách som bol v Ugande, čo je zas niečo iné. Vidieť to je úžasné.
„Tohto roku v januári som prešiel jedno Kongo, aj druhé, Demokratické Kongo, Stredoafrickú republiku, Kamerun a Rovníkovú Guineu, to bola jedna cesta. Potom som prešiel Taiwan, Maroko, Angolu, Gabon, Svätý Tomáš a Princov ostrov, Burundi, Juhoafrickú republiku a Svazijsko. Medzi krajiny, ktoré som prešiel nepočítam napríklad Grónsko, pretože je to Dánsko. Podobne Faerské ostrovy, ktoré majú svoju hymnu, vlajku, vlastnú menu, prešiel som ich za 10 dní a nebol som v podstate nikde, pretože je to tiež Dánsko,“ s úsmevom vysvetľuje.
„Alebo ostrov Mayotte pri Afrike, patriaci medzi štyri Komorské ostrovy, ten je zas francúzsky. Toho roku som bol na Taiwane, ale to je Čína, takisto Hong Kong a Macao. Reunion v Afrike, čo je nádherná hornatá krajina, ale ako keby som tam tiež nebol, lebo je to Francúzsko. V Južnej Amerike Francúzska Guayana a Francúzska Polynézia v Oceánii. Krásnych deväť ostrovov, ktoré som všetky prešiel, ale nebol som nikde, lebo je to Francúzsko.“
Pred týždňom sa Vlado vrátil z Burundi, ale doma neobsedí a v týchto dňoch je v JAR, Swazijsku a Lesothe. „Do Afriky som vycestoval kvôli Lesothu, čo je moja posledná krajina Afriky. V JAR som už bol trikrát, i v Swazijsku, ktoré sa teraz volá Eswatini. Ak urobím Lesotho, prešiel som 54 krajín Afriky.“
Kam Vlado Jalč nerád chodí? „Nerád chodím tam, kde chodí veľa turistov. Rád cestujem na relatívne neznáme miesta. Práve tam spoznám nové zvyky, kultúry, tradície, život domorodcov, nájdem neuveriteľne krásne miesta, ochutnám jedinečnú stravu. Preto vždy dám prednosť výpravám so skúsenými sprievodcami,“ odpovedá cestovateľ. A na záverečnú otázku, kam pôjde v najbližšom čase, odpovedá, že možno na Havajské ostrovy. „Alebo je možné, že v septembri pôjdem do Oceánie. Chýbajú mi Marshallove ostrovy, Kiribati, Nauru a Tuvalu. Ak by sa to podarilo, prešiel som všetky štáty sveta. Držte mi palce!“
