S naháňaním nových príjmov do EÚ hrozí oslabenie členských štátov

Ekonomické škody spôsobené pandémiou čínskeho koronavírusu vyostrujú niektoré problémy Európskej únie. Jedným z nich je otázka napĺňania spoločnej pokladnice. Niežeby tento problém neexistoval už predtým, pripravovaný ozdravný fond však posúva debatu kvantitatívne na inú úroveň. A krízová doba ponúka priestor na presadenie nenápadných, ale podstatných zmien.

Európsky rozpočet sa doteraz musel spoliehať na kombináciu niekoľkých vlastných zdrojov a príspevkov členských štátov. Tradičným vlastným zdrojom sú clá na tovary dovážané z krajín mimo EÚ, najmä poľnohospodárske produkty, no ich výnos je dnes relatívne malý. K nim sa pridal podiel na dani z pridanej hodnoty a neskôr príspevky členských štátov, ktoré sa v posledných dvoch dekádach stali dominantné. Lenže rozpočet neustále rastie, a tak sa na stôl opakovane dostávajú návrhy na nové zdroje.

Krízová situácia si vyžaduje krízové riešenia. Únia chce dnes siahnuť k tomu, čo robia všetky štáty, a peniaze si požičať. Tým však rieši problém svojho financovania iba krátkodobo. Dlhodobo sa debata musí vrátiť k novým zdrojom a tieto sa budú musieť hľadať na vyššej úrovni ako doteraz. To môže byť príležitosťou na rozumnú reformu financovania EÚ, no tiež na presadenie návrhov, ktoré sa dlho presadiť nedali.

Harmonizovať sa dá, ale rozumne

Niektoré návrhy nie sú priamo kontroverzné. Pokiaľ niektorá oblasť presahuje hranice jednotlivých štátov, harmonizácia či spoločná politika môžu byť dobrým nápadom. V tomto kontexte je úplne prirodzené, že clá sú príjmom únie. Harmonizácia nepriamych daní, teda dane z pridanej hodnoty a spotrebných daní, napomáha obchodu medzi štátmi. Podobne by sme sa mohli pozerať na navrhovanú centralizáciu obchodu s emisiami, ktorých dopad zjavne presahuje hranice štátov.

No diabol sa skrýva v detailoch. Jedným z navrhovaných nových zdrojov je „sadzba uplatňovaná na nový spoločný konsolidovaný základ dane z príjmov právnických osôb“, k čomu Európsky parlament len do zátvorky dodáva „ktorý sa má zaviesť po tom, čo sa prijmú príslušné právne predpisy“. Nielenže sa teda predpokladá ďalší zdroj financovania, ale zároveň zásadný krok k harmonizácii priamych daní.

Na rozdiel od nepriamych daní, ktoré sú z dobrých dôvodov harmonizované už desaťročia, priame dane harmonizácii doteraz vzdorovali. Tu ešte existuje medzi štátmi konkurencia. Bránia ju štáty, ktoré vďaka prívetivému daňovému systému lákajú nové investície na svoje územie. Naopak, tŕňom v oku je iným, ktorým obava z úteku investorov bráni zvyšovať daňové zaťaženie.

Potenciálne oslabenie národných štátov

V daňovej konkurencii zďaleka nejde len o sadzbu dane. Často je dôležitejší základ, na ktorý sa sadzba aplikuje. Ten závisí napríklad od toho, ako daňová legislatíva uznáva či neuznáva rôzne náklady, aké povoľuje odpisové metódy, či nakoľko umožňuje započítať minulé straty. Toto všetko si upravujú jednotlivé štáty a robia to veľmi rozdielne. A investori, samozrejme, podmienky v jednotlivých štátoch sledujú a zahŕňajú ich do svojich výpočtov.

Harmonizácia daňového základu by predstavovala významné obmedzenie daňovej konkurencie. Z pohľadu celej únie by dôsledkom pravdepodobne bolo zvýšenie daňového zaťaženia. Z pohľadu jednotlivých štátov to bude predstavovať obmedzenú možnosť využívať daňový systém na zvýšenie investičnej atraktívnosti. V konečnom dôsledku teda nejde len o nové príjmy do rozpočtu EÚ, ale aj o nenápadné presadenie úpravy, ktorá opäť oslabuje národné štáty.