Príbeh, aký len tak v našich dejinách nenájdete

Martin Buber, židovský filozof opisuje svoj zážitok po skončení druhej svetovej vojny. Navštívil židovský cintorín v Kolíne nad Rýnom, ktorý je v blízkosti známej gotickej katedrály. Zažíval kontrast rozváľaných židovských náhrobných kameňov v tieni veľkolepej gotickej veže. Tak sa mu javilo židovstvo vo svete v kontraste s cirkvou. Vtedy mu ale prišla na um myšlienka: „Ale Boh zatiaľ nevypovedal svoju zmluvu s Abrahámom!“ Málokto vyjadril tajomstvo Židov aj po dvojtisícročnej diaspóre a po hrôzach druhej svetovej vojny tak jasne ako on.

S touto fascináciou zo židovstva sa stretáme rovnako u konvertitu, dvadsaťročného jezuitského novica Tomáša Munka. Píše o tom jezuita páter Jozef Porubčan v knihe Svedectvo pravde I: „Počas mojej prípravy na kňazstvo som mal jedného priateľa. Volal sa Tomáš Munk a bol Žid. Stal sa však kresťanom a tiež chcel byť kňazom. Pri jednej debate sa rozhovoril:

„Vieš, to je také zvláštne, nás Židov málokto pochopí. My skutočne nemáme obdoby medzi inými národmi. Svoju výnimočnosť nosíme v sebe viac, ako si to kto môže myslieť. Ktorý národ na svete – z tých najstarších alebo z tých najmladších – môže hovoriť o svojom jedinom praotcovi, z ktorého povstal? Pozná niekto prvého Gréka, prvého Rimana, prvého Francúza, prvého Slovana? My vieme presne, ako sa volal náš praotec. Ak hovoria národy o svojich praotcoch, každý vie, že sú to len bájky. My však skutočne vieme, z koho pochádza náš národ, a reálne a tvrdo sledujeme od neho svoju históriu až do dnešných čias.“

„Od tisícročí sme tu ako dospelý národ, ktorý mal a má svoj jasný svetonázor, svoje národné sebavedomie. Neraz sa mi zdá, ako by sme boli dospelým, múdrym mužom, ktorý sa ťažko nechá poúčať od nejakého mladíčka, čo ešte vôbec nebol na svete, keď my sme už prenikali veľkými tajomstvami života."