Nie je zrejmé, akým spôsobom sa Šnídl k týmto klamstvám dopracoval. O Huliakovi sme podobným spôsobom, ako sa nám snaží podsunúť, nepísali ani v iných textoch. Naopak, Dag Daniš v redakčnom komentári Štandardu kritizoval personálnu politiku SNS a spornú nomináciu Huliaka do vlády.
Šnídl vo svojom príspevku vyslovene manipuloval a dezinterpretoval názory autora článku. Michal Čop totiž verejnú podporu Huliaka označil ako „vzburu ľudí, ktorí nemajú správny slovník, ktorí nemajú správne názory, ktorí nemajú povolený vstup do médií a už toho majú plné zuby. Je to vzbura nahnevaných, ktorí majú pocit, že im niekto ukradol štát a ešte sa im aj po voľbách, ktoré vyhrali, vysmieva do tváre," cituje Šnídl autora Michala Čopa.
Problém je, že uvedená citácia nie je názorom komentátora Štandardu, ako to Šnídl naznačuje, ale opisom uvažovania Huliakovej komunity, proti ktorej sa pritom Čop vyhranil. Čop sa len pokúšal pochopiť, ako uvažujú desiatky tisíc voličov SNS a Rudolfa Huliaka. A varoval, že problém sa nedá vyriešiť výsmechom a odpisovaním týchto ľudí.
Toto sa však Šnídlovi čitatelia nedozvedia. Šnídl totiž vo svojom príspevku neuverejnil odkaz na článok Štandardu, ale iba fotografiu časti textu, ktorou sa snažil vyvolať dojem, že článok Huliaka obhajuje a favorizuje. Progresívni manipulátori tento trik používajú vtedy, keď chcú svoju bublinu čitateľov vmanipulovať do iného obsahu, ako sa im predkladá.
Pod Šnídlovým článkom sa následne rozprúdilo diskusné vlákno čitateľov, ktorí zjavne nemali tušenia o obsahu Čopovho textu a na Šnídlovu manipuláciu sa nechali ľahko nachytať. Samozrejme, nasledovala vlna pohoršenia nad našim denníkom, ktorú Šnídl ešte priživil:
„V prípade denníka Štandard by som povedal, že je to kombinácia šikovného biznis modelu a autentickej malosti,“ vyvodzuje Šnídl zo svojich predsudkov patričný záver.
Ide o zaujímavý posun. Ešte pred rokom o nás prostredie redaktorov Denníka N šírilo, že náš biznis model je nerentabilný, a preto nás netreba brať vážne.
Dnes už pri svojich neférových pokusoch o zhodenie konkurencie zrejme otočili a používajú opačnú taktiku: rast a prípadný úspech Štandardu budú označovať ako cynizmus, na ktorom sa vraj snažíme zarobiť...
Čop pritom politickú realitu a „problém Huliak“ pomenoval podstatne hlbšie a poctivejšie ako aktivistické články komentátorov Denníka N, ktorí si mysleli, že Huliaka stačí dehonestovať a následne on aj so svojimi voličmi kamsi zmiznú a problém bude vyriešený.
Ide o podobnú metódu, ako keď si malé dieťa zakryje tvár a myslí si, že sa schovalo pred svetom. V Denníku N tento prístup zrejme niektorí autori považujú za kritickú žurnalistiku.
Pripomeňme, že Huliaka na poslednom mieste kandidátky SNS volilo preferenčným krúžkom 59-tisíc ľudí, čo sú dve percentá všetkých oprávnených voličov – išlo teda o tretinu všetkých voličov SNS. V jej poslaneckom klube sú aj ďalší dvaja poslanci zvolení za Huliakovu Národnú koalíciu.
Šnídl podobné dezinformačné a manipulatívne techniky, ako vystrihnuté z alternatívnych médií, používa opakovane.
Konšpirátori v „mainstreame“
Redaktori Denníka N sa k podobným neslušným technikám potláčania plurality a ľudí s inými názormi uchyľujú často. Pravidelne sa snažia vymyslieť nejakú novú konšpiráciu o tom, kto vraj financuje Štandard. Samozrejme, nielen bez dôkazov, ale dokonca bez zmysluplných indícií.
Pred niekoľkými mesiacmi nás zástupca šéfredaktora Denníka N Konštantín Čikovský na Facebooku napríklad osočil nepriamym tvrdením, že sme platení finančnou skupinou Penta. Tento záver odvodil na základe nášho rozhovoru s manažérom Penty Martinom Dankom, ktorý bol o rozvíjajúcej sa a nebezpečnej „cancel culture“ a progresívnom aktivizme v slovenskom biznis prostredí. Ide o tému, ktorú považujeme za dôležitú a s Martinom Dankom sme rozhovor urobili preto, že je v nej kompetentný a ako jeden z mála vrcholových manažérov je ochotný o nej verejne hovoriť.
Kým tento článok o posune v našom manažérskom prostredí bol voči Pente ako takej neutrálny, aj predtým aj potom sme o Pente opakovane uverejnili podstatne závažnejšie a kritické texty. V rovnaký mesiac, ako vyšiel rozhovor s Dankom, sme uverejnili text, v ktorom exminister zdravotníctva Marek Krajčí otvorene píše o tom, ako Penta ovplyvňovala exministra Lengvarského, ktorý po konzultáciách s nimi zarezal nemocnicu Rázsochy.
Je až neuveriteľné, na základe akého vážneho predsudku a proti všetkej viditeľnej realite dokáže skúsený novinár odvodiť, že sme údajne platení Pentou a verejne o tom konšpirovať. Pripomeňme, že Denník N Lengvarského výčiny dlhodobo kryl, zrejme z ideologických dôvodov (tranzície a pod.).
Redaktori Denníka N tiež konšpirovali o pochybnom pôvode financovania denníka Štandard po tom, ako sme zverejnili investíciu švajčiarskeho spolumajiteľa Štandardu, spoločnosti Saidler & Co. Denník N nám venoval aj samostatný text, v ktorom sa pokúsili odhaliť naše údajne pochybné zdroje, hoci žiadne relevantné pochybnosti ohľadom financovania nepriniesli.
Ide pritom o jednu z najsmiešnejších a najhlúpejších konšpirácií slovenského mediálneho trhu. Tento na hlavu postavený hoax bez jedinej indície prebral napríklad aj týždenník .týždeň (v podcaste sa nachádza v „úvahe" Martina Mojžiša v čase od 13:35, ktorú samotný Mojžiš uvádza slovami „nemám to s nikým prediskutované, kľudne to vystrihni").
Vrchol však prišiel už dávnejšie, keď editor Denníka N Radoslav Tomek nepriamo vyzýval Slovenskú informačnú službu, aby sa nám začala venovať. V čom videl dôvod, aby nás „rozpracovali“ bezpečnostné služby štátu? Štandard v tom čase kritizoval kampaň progresívnych médií pri minuloročnom útoku na Tepláreň. Alebo pripomínal, že za konflikt na Ukrajine je okrem Ruska zodpovedná aj neprezieravá politika NATO a Západu.
Ak sa niekedy stretnete s človekom, ktorý sám seba označuje za „lovca hoaxov“ či „bojovníka proti dezinformáciám“ (ako sa dnes hovorí majiteľom pravdy), majte sa na pozore.
A radšej sa kriticky zamyslite, či nepoužíva rovnaké spôsoby, aké rád kritizuje.
