Útulok a nocľaháreň fungujú po celý rok. Časom sa dokonca znížil rozdiel medzi počtom ubytovaných v lete a v zime. „Každý si myslí, že v zime tu máme ľudí najviac. No ja vnímam, že ich je dosť po celý rok. V súčasnosti tu máme 100 nocujúcich, počas minulého leta to bolo 90,“ uvádza Ľ. Vozňak. Pre ubytovaných fungujú rovnaké pravidlá. „Ubytujeme všetkých, s výnimkou agresívnych osôb. Jedinou podmienkou prijatia je, že musí byť osoba sebestačná,“ dodal. V útulku však funguje určitý denný režim. „Máme rozvrh pracovných činností. Prijímatelia robia drobné práce, najčastejšia je výroba podpaľačov z drevených prepraviek, ktoré si ľudia môžu kúpiť. Tí šikovnejší šijú plachty, obliečky, tašky. Máme prijímateľov, ktorí počas dňa predávajú náš vlastný časopis Cesta. Každé ráno sú ranné modlitby pracovníkov a prijímateľov, ktorí sa chcú pomodliť. V stredu sú liturgie a kolegovia s nimi majú biblické školy, ale aj skupiny, ktoré sa venujú závislostiam. Momentálne máme veľké upratovanie, umývanie okien, čistenie matracov. Medzitým trávia čas, ako chcú,“ upresňuje s tým, že ľudia bez domova sa u nich stravujú samostatne, jedlo si vedia pripraviť v kuchynkách. Počas týždňa sa však raz denne vydáva polievka s pečivom.

Náklady na chod zariadenia hradia z príjmov od ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny, Prešovského samosprávneho kraja a mesta Prešov. Veľkú časť príjmu tvoria aj 2 % z dane. Útulok zamestnáva 16 pracovníkov. Budova patrí Gréckokatolíckej charite, stojí však na mestských pozemkoch, ktoré majú v nájme. V posledných rokoch dokázala charita získať peniaze z rôznych projektov. Z nich boli schopní zatepliť budovu, vymeniť okná a časť strechy. Od 1. januára 2024 majú v pláne rozšíriť kapacitu lôžok nocľahárne zo spomínaných 22 na 32. „Všetky sa presunú do vedľajšej budovy za útulkom. Bude to lepšie. Pre prijímateľov nocľahárne to bude dostupnejšie a nebudú rušiť tých, ktorí žijú v útulku a už nejako pracujú na zlepšení svojej situácie. Chceme, aby mali pokojnejšie prostredie,“ vysvetľuje. Pracovanie na zlepšení svojej situácie totiž prináša výsledky. V útulku sa podarilo postaviť sa na vlastné nohy už desiatkam prijímateľov. Dokázali sa dostať zo závislosti, nájsť si prácu a sociálne bývanie.

Dodnes sa do priestorov Pod Táborom mnohí vrátia, aby sa poďakovali. Celková odozva ľudí, ktorým charita takto pomáha, je rôznorodá. „Sú takí, ktorí to berú tak, že my sa musíme o nich postarať a neuvedomujú si, že za ich situáciu my nemôžeme. Niektorí sem prídu a očakávajú interhotel. Potom sú nespokojní. Ale aj to im vysvetľujem ako príležitosť – ak nie sú spokojní, je v ich rukách niečo urobiť, niečo zmeniť. My tu nie sme na to, aby sme všetky veci robili za nich. Našou prácou im  pomáhame, navedieme ich na správnu cestu a oni musia tou cestou ísť už samostatne,“ dodáva Ľ. Vozňak.

Ten prišiel prvýkrát do prešovského útulku v roku 2005 na pastoračnú prax. Od roku 2015 v ňom pracuje po niekoľkoročnej prestávke opäť na plný úväzok. Aj po rokoch vidí v tejto práci veľký význam. „Boli a prídu stále také chvíle, ktoré ma nútia pomýšľať na inú prácu. No stále ma tu čosi drží. Kým vnímam, že tu som potrebný a viem to viesť a dať tomu niečo, tak ostávam. Vždy keď prídem do práce, prejdem sa po chodbe, ľudia ma pozdravia, prihovoria sa, podajú ruku... Vtedy si poviem: Ešte ostanem. Je mi to srdcu blízke,“ dodal na záver.