Cesta do stredoveku

Išiel som minule od Neziderského jazera na Azúrové pobrežie. Talianska diaľnica je drahá, podmienky vstupu z Rakúska do Nemecka sú neprehľadné, tak som sa vybral cestou po vnútornom Rakúsku a Švajčiarsku. Musel som „tranzitovať“ cez kraj, ktorý nesie v poslednom čase názov, aký sme poznali len zo sci-fi poviedok, Mutationsgebiet, mutačná oblasť.

Na jazdu po zalockdownovanej Európe som mal pripravené všetky požadované papiere: potvrdenie o vyslaní z rakúskych novín, registrácia pre-travel-clearance pre návrat do Rakúska, čestné vyhlásenie o bezpríznakovosti pre Francúzov. Aby som sa dostal von z mutačnej oblasti Tirolsko, mal som aj aktuálny antigenový test, aby som sa dostal dovnútra Francúzska a bez karantény späť do Rakúska, tak aj úplne čerstvý PCR test. Lepšie pripravený som ešte nikdy nevyrazil, oba testy mi zabezpečili obrovskú časovú rezervu. Keďže štáty aj počas dva a poldňovej cesty bežne zmenia svoje pravidlá, mal so sebou vzadu v aute aj moju tlačiareň.

Slniečko svietilo, vozovka bola suchá. Na pravej strane som videl Wiener Neustadt. V rádiu hlásili, že vycestovanie z tohto dolnorakúskeho mesta je možné už len s negatívnym testom, v prvých dňoch policajti ešte nedávali pokuty. Prešiel som cez Štajersko smerom do spolkovej krajiny s najvyššou incidenciou, do Salzburska. V rádiu hlásili, že sa u istého pána potvrdilo podozrenie na brazílsku mutáciu, mesto Salzburg to potvrdilo, pán sa však medzitým už uzdravil.

Popri mojej ceste ležalo uzavreté salzburské mestečko Radstadt. Zastavil som na pumpe a opýtal som sa pumpára: „Prečo je Radstadt uzavretý, sú tu nejaké mutácie?“ Pumpár nevedel povedať, prezradil len toľko: „My máme päťdesiat chorých!“ On osobne sa musel každý druhý deň chodiť testovať: „Lokalita má 4 700 obyvateľov a robíme každý deň 800 testov!“ Ako príčinu vysokej incidencie uviedol „tri ohniská“: škola, kemping a ubytovňa, „v ktorej to chytilo Rumunov, no vlastne sú to Bulhari“.

Za Radstadtom ma stopli dvaja policajti: „Odkiaľ prichádzate?“ – „Z Burgenlandu.“ – „A kam idete?“ – „Do Francúzska.“ – „Ach, Francúzskooo!“ Usmiati ma pustili. Vidiecki rakúski žandári, treba uznať, zvládajú pandémiu v najlepšej nálade.

Bolo už neskoro večer, keď som vošiel do Tirolska. Na diaľnici ma informovali svetelné nápisy, že dnu do Talianska sa dostanem len s koronatestom, z Tirolska von to isté. O Bavorsku sa nepísalo nič, bavorská hranica je zatvorená. Veľké to poníženie Tirolčanov.

Vošiel som do zlopovestného mutačného okresu Schwaz. Schwaz bol nejaký ten čas najväčším ohniskom obávanej juhoafrickej mutácie, vďaka mimoriadnej dodávke z Európskej komisie práve očkovali celé dospelé obyvateľstvo vakcínou od Pfizera, 76 percent obyvateľov okresu tú ponuku prijalo. Bol som zvedavý, odbočil som z diaľnice do „strieborného mesta“. Schwaz bol aj v noci pekný, na kopec sa vkrádalo niečo stredoveké, zahanbil som sa, že som sem išiel iba za mutáciou.

Vrátil som sa na diaľnicu, zdriemol som si na parkovisku v aute, nič a nikto ma nerušil. Keď som sa o jednej v noci zobudil, strašne som sa tešil na kávu.

Pumpa na diaľnici bola prázdna, pripomínala maľbu Edwarda Hoppera. V tej samote robila jedna jediná blondína. Mala doširoka vytrhané obočie, nedôverčivé mačacie oči a čierny respirátor. So silným východoslovanským prízvukom na mňa zasyčala, že kávu u nej určite nedostanem. Ukázala na chladničku: „Môžete mať studenú kávu.“ Rozospatý som sa nechápavo spýtal: „Ale prečo nemôžem mať normálnu kávu, veď káva je na pumpách všade!?“ Vyčítavo pokrútila hlavou: „Gastronomický zákon, o 20 hodín musím zavrieť reštauráciu, ja neriskujem.“ – „Sme tu v okrese Schwaz?“ – Jej nenávistný pohľad ma prenikol až do špiku kosti: „Áno.“

O hodinu neskôr som sa priblížil k hranici Tirolska s najzápadnejšou spolkovou krajinou Vorarlbersko. Na západ vedie spoplatnený Arlberský tunel. Pri vjazde do tunela stala polootverená policajná unimobunka. Oranžový ohrievač hrial a osvetľoval mladú policajtku a mladého policajta vo futuristických uniformách, ktoré svojho času zaviedol za svoju predajnosť neskôr odsúdený minister. Bolo to fotogenické. Rakúske zátarasy, to treba uznať, spĺňajú najvyššie estetické štandardy. Bol som na Ukrajine, keď sa začala vojna, videl som veľa zátarás, nedá sa to porovnať.

Išiel som cez vysokohorský arlberský priesmyk. Už v známom lyžiarskom stredisku St. Anton som si všimol šesť-sedem odstavených aut nejakej Vojenskej polície. Som Rakúšan, ale v celom svojom doterajšom živote som netušil, že niečo také máme. Naša Militärpolizei sa celé desaťročia neukázala. Na vrchole priesmyku bola cesta zablokovaná skladacím plotom. Aj ten plot bol pekný a vymaľovaný vo farbách rakúskej vlajky, červeno-bielo-červený.

S určitým vnútorným zadosťučinením som vytiahol dva aktuálne negatívne testy, veď s výsledkami týchto dvoch laboratórií som sa dostal cez desiatky hraničných priechodov po celej Európe a následne späť do Rakúska, vždy hladko. Vojenský policajt najskôr dlho mlčal a potom povedal: „Jeden test je kópia, druhému chýba podpis. Máme problém. Lepšie povedané, vy máte problém.“

Nedalo sa s ním hnúť. Môj PCR test bol z oficiálneho odberového mesta viedenského letiska, môj antigén priamo od jeho kolegov z burgenlandskej armády, státisíce ľudí dennodenne tými testami cestujú, len vojenskému policajtovi prišli čudné. Vyčítal mi, že v ten deň mu 800 ľudí ukázalo pdf na smartfóne, iba dvaja prišli ako ja s vytlačeným testom. Pýtam sa ho: „Je zakázané nemať smartfón?“ Odpovedal, že to nie je zakázané, no aj tak sme sa nikam neposunuli. Dlhšie a bez výsledku zmizol v tej ich zavretej unimobunke. Všimol som si, že rozprával tým istým východorakúskym dialektom ako ja, tak som sa pokúsil zľahčiť situáciu: „Vy ale tiež nie ste Tirolčan…“ – „To nehrá rolu.“ A mlčal ďalej.

Boli tri hodiny v noci, 1 793 metrov nad morom, teplota mínus sedem, na strechách bol meter a pol snehu, mladý vojak s rukou na skladacom plote hľadel znechutene na staršieho a ten starší sa uprene pozeral na moje koronatesty.

V jednej chvíli ma mlčky pustil. V tej istej chvíli som sa rozhodol, že na spiatočnej ceste obídem mutačné oblasti širokým oblúkom.

Zvyšok mojej cesty bol ľahký. Šoférovanie po Švajčiarsku bola jedna radosť, zase ma nadchla neskutočne pestrá ponuka verejnoprávnych rádií v troch štátnych jazykoch, počul som hodinovú reláciu o mysliteľoch v stopách komunistky Rosy Luxemburgovej, ľúbozvučné polhodinové fíčre o zlatokopoch v Burkine Faso a portrét Nemky, ktorá našla životné poslanie v zmierení vzťahov medzi človekom a havranom. No a v Provensálsku voňali kvitnúce kríky a more bolo stále azúrové.

Trochu zvláštne mi prišlo len to, že som spolu šesťkrát prekročil hranice európskych štátov, no ani Švajčiari ani Francúzi ani Nemci ma nikdy nekontrolovali. Kontrolovali ma výlučne vlastní a to väčšinou niekde v strede krajiny. Nekritizujem, len konštatujem.

Moja cesta tým dostala trochu stredoveký nádych. Keď v stredoveku zúril mor, reagovali autority podobne ako Rakúšania teraz – uzavreli dotknuté mesto. Že by sa staré dobré stredoveké spôsoby osvedčili?