„Demokracia je relatívne nové „dieťa v susedstve“. Na niektorých miestach sa jej darí, ale ako sme videli len nedávno, demokracia je často spochybňovaná a ohrozovaná a nie všetci ju oceňujú. Cirkev musí žiť s touto skutočnosťou. Takže to nie je tak, akoby sme svoju vieru vložili iba do demokracie. Myslím si, že máme viac víziu individuálnej zodpovednosti, pokiaľ ide o spoločenské angažovanie sa a záväzky, nechávame štáty, aby si určili vývoj svojej vlastnej formy vlády.“
Ide o dosť pohoršujúce stanovisko, zvlášť to platí v krajinách, akou je naša, kde sme prekonali totalitný režim a cirkev zohrala mimoriadne pozitívnu rolu – práve vďaka tlaku zvnútra, aj zvonka.
Zdržanlivosť Vatikánu má vyplývať z kontroverznej dohody o menovaní biskupov s Čínou
Podľa kritikov je za zdržanlivosťou Svätej stolice kontroverzná dohoda o menovaní biskupov, ktorú minulý rok obnovila s Čínskou ľudovou republikou. Bránil ju pápež František vo svojom každoročnom prejave pre diplomatický zbor, ale aj štátny sekretár Svätej stolice kardinál Pietro Parolin, ktorý sa považuje za jej hlavného autora.
Súčasná Ostpolitik voči Číne je „cestou malých krokov“ a nemá ambíciu hneď vyriešiť všetky problémy cirkvi v Ríši stredu, zdôraznil kardinál Parolin. Od tohto kroku, ako malého semienka, z ktorého snáď vzíde ovocie, sa môžu ďalej snažiť o zlepšenie tamojšej situácie, lebo nejde o „posledné slovo“, dodal. Zároveň uznal, že kritika „je oprávnená“, lebo „situácia je extrémne komplexná a ťažká, kde môžu byť rôzne pohľady na vec“.
„Vatikán prakticky daroval čínsky katolicizmus komunistickej strane“ a „Peking ohromujúco vyhráva nad Rímom“, písali v tomto súvise niektorí komentátori.
Ak veľkolepé vyhlásenia nemusia byť účinné, prečo komentovať svetské veci?
Najnovšie slová arcibiskupa Paula Gallaghera spochybnil taliansky sinológ Gianni Crivellera z Pápežského inštitútu pre zahraničné misie. Arcibiskup pripomenul, že cirkev v tejto autonómnej oblasti je rozdelená v názore na aktuálnu situáciu, no podľa autora rozdielny názor nie je v pomere 50:50 a navyše sa netýka postoja k slobode a demokracii. Nejasnosť je v tom, či má cirkev otvorene podporiť protestné a prodemokratické hnutie a či má prijať čiastočné výsledky, alebo pridať sa k ďalším masovým protestom, vysvetlil taliansky teológ.
Väčšina Hongkončanov je vraj sklamaných z mlčania Vatikánu. Dodal, že miestni katolíci tiež nie sú spokojní, že od roku 2019 nemajú svojho biskupa. Pápež ho údajne mohol menovať v plnej slobode, no teraz, po obnove kontroverznej dohody, ho najskôr vyberie len so súhlasom komunistickej vlády v Pekingu, keďže autonómny Hongkong je oficiálne súčasťou Číny.
Aký to má význam, to si stačí spomenúť na naše domáce reálie, keď sme boli istý čas bez biskupov, ako sa neskôr správali biskupi, s ktorých menovaním súhlasil komunistický režim a aké oživenie pre cirkev znamenal tajný biskup Korec.
Veľkolepé vyhlásenia naozaj nemusia byť účinné, dal autor za pravdu vatikánskemu ministrovi zahraničných vecí, no pýta sa, prečo sa potom Svätá stolica vyjadruje ku svetským veciam vo svete. Bojí sa azda odvety zo strany Číny, ak by sa zastala demokracie v Hongkongu?
Taliansky kňaz z Pápežského inštitútu pre zahraničné misie s arcibiskupom Gallagherom ďalej súhlasí aj v tom, že demokracia nie je „imperatív z evanjelia“. Avšak „osobná a zodpovedná účasť na verejnom živote je jadrom katolíckej sociálnej náuky“. Preto by sme „v mene evanjelia mali jednoducho odsúdiť násilie, zabíjanie, náhodné zatýkanie, mučenie, útlak a brutalitu všetkého druhu“, myslí si taliansky znalec Číny.
Čína je krajinou mnohých martýrov, tajná cirkev trpí ďalej, aj napriek dohode medzi vládami Vatikánu a Pekingu. Cirkev bola najsilnejšia vždy vtedy, keď názor na ten ktorý režim formulovali miestni prenasledovaní kresťania, ochotní trpieť za svoju vieru. Na tom by sa nemalo nič zmeniť.
