Preskočiť na obsah
PolitikaEurópa

Historik Vačagaev: Čečeni boli a naďalej sú rebelmi a buričmi. Majú v sebe nepoddajnosť a energiu

Čečeni sa v dvadsiatom storočí ocitli dvakrát na pokraji zániku, no vždy znova povstali a zachovali si svoje tradície, jazyk, vieru a odbojnosť. O duši tohto národa a transformáciách Čečenska sme sa rozprávali s Majrbekom Vačagaevom. Je čečenským historikom a bývalým poradcom Aslana Maschadova, niekdajšieho de facto prezidenta neuznanej separatistickej republiky Ičkéria.

Policajt sa pozerá na autá s čečenskými zástavami v uliciach Grozného 16. apríla 2009 počas osláv zrušenia prísneho bezpečnostného režimu, ktorý platil v Čečensku počas uplynulých desiatich rokov. Foto: TASR/AP

Policajt sa pozerá na autá s čečenskými zástavami v uliciach Grozného 16. apríla 2009 počas osláv zrušenia prísneho bezpečnostného režimu, ktorý platil v Čečensku počas uplynulých desiatich rokov. Foto: TASR/AP

Publikované: 

Na konci februára bolo výročie deportácie Čečenov do Strednej Ázie, ktoré si vyžiadalo obrovskú daň na životoch vášho národa. Vy ste sa už narodili po tom, ako bolo Čečenom dovolené vrátiť sa späť do vlasti. Ako vašu rodinu a vás osobne ovplyvnila táto udalosť?

Treba si uvedomiť, že v časoch ZSSR sme nemali právo hovoriť o deportácii. Zakazovali nám to. Na fakulte histórie, kde som študoval, bolo zakázané vôbec povedať slovo deportácia. Študovali sme tam dejiny Malajzie, Indonézie alebo Japonska, no nemohli sme sa učiť vlastnú históriu Čečenov a Ingušov. Napriek tomu veľmi veľa informácií o tejto tragédii prechádzalo na moju generáciu ústnym podaním v rodine. Pokolenie mojich rodičov vždy veľa rozprávalo a dodnes rozpráva práve o deportácii. Bola to najhoršia vec, aká sa im v živote stala. Vždy nám deťom opakovali, čo to bolo, ako sa to stalo, čím si prešli, ako si máme ceniť život a pozerať sa na svet. Takže čečenské deti už automaticky absolvovali hodiny dejín o deportáciách. Nemuseli sme sa o tom učiť v škole, vedeli sme viac ako historici venujúci sa tejto téme v Moskve. Ja som vedel lepšie, aké tragédie sa stali mojim rodičom, starým rodičom, strýkom a tetám než učitelia, ktorí nás učili a tvrdili nám, že nič také sa neodohralo.

Táto téma bola oficiálne tabu, no aj bežní Rusi zo Severného Kaukazu o nej museli aspoň niečo vedieť, či nie? Veď vysťahované bolo celé čečenské a ingušské obyvateľstvo, pričom aj samotná Čečensko-Ingušská autonómna SSR prestala na vyše desať rokov existovať.

Hoci oficiálne sa o tom nehovorilo, v realite sa mnohí snažili Čečenov urážať, že sme boli deportovaní, lebo sme vraj kolaborovali s Nemcami. Pričom nám však nijak nevedeli vysvetliť, ako sme mohli spolupracovať s Nemcami, ak Nemci nikdy neprišli do Čečenska. Oni sa zastavili za Majkopom. Bežní Čečenci Nemcov ani nevideli, tak ako s nimi mohli spolupracovať? Samozrejme, boli Čečenci, ktorí sa vzdali a padli do nemeckého zajatia a pridali sa k Nemcom, ale to sa dialo aj s inými národmi. Medzi veliteľmi takýchto oddielov nebol však jeden jediný Čečen, pričom nám vždy tvrdili, že prebehlíci boli len samí Čečeni. Celkovo ich bolo v nemeckej uniforme asi 47. Rusov, ktorí mali obrovskú armádu odporcov režimu pod nemeckou vlajkou, nikto nedeportoval – deportovali nás. Každopádne, pre nás je to posvätný dátum. Nemusíme sa pred nikým za nič ospravedlňovať, alebo niečo vysvetľovať, je to naša vlastná tragédia, pri ktorej zahynula viac než tretina čečenského národa. Je to udalosť, ktorá sa týka úplne celého národa, každého jedného Čečena, nevyhla sa žiadnej rodine.

Dočítajte tento článok zadarmo vytvorením účtu alebo sa prihláste.

Kliknite na tlačidlo Registrovať sa a obdržíte odkaz na registráciu. Tým súhlasíte s obchodnými podmienkami a ochranou súkromia.