Čo z tejto komunity ostalo po vojne?
Po vojne tu žilo necelých 3-tisíc Židov, treba však povedať, že veľká časť neboli pôvodní Bratislavčania, ale ľudia z celého Slovenska, ktorí sa tu po vojne usadili.
Aká atmosféra panovala v Bratislave pred vojnou?
Medzi židmi a kresťanmi boli veľmi dobré vzťahy. Snáď postačí výrok pamätníčky: „Rozumeli sme si výborne v každom ohľade a fakticky to bola maximálna tolerancia“. Situácia sa zmenila v druhej polovici 30. rokov. V roku 1936 premietali antisemitský film Golem a študenti zo Svoradovho internátu robili protižidovské výtržnosti. Ďalšie zhoršenie prišlo po vyhlásení autonómie, keď sa moci ujala Hlinkova slovenská ľudová strana. Ďalšia ilustrácia doby: „Po meste sa zjavovali nadpisy židia von, gardistické uniformy, rozbíjanie okien. Moja matka bola krajčírka, otec mal stolársky podnik. Z noci na deň sme mali hviezdami pomaľovanú našu dielňu, kde bolo napísané smradľavý Žid, Juden raus a podobné nápisy. Takže už bolo zábav menej, aj hrania menej. Väčšinou sme sa zdržiavali doma a cez našu ulicu vo dne v noci pochodovali gardisti a vykrikovali Česi peši do Prahy, Židia do Palestíny, Slovensko Slovákom, Palestína Židákom. Bodaj by sa to bolo splnilo vtedy, tak by sme neboli skončili tam, kde sme skončili,“ spomína jeden z preživších holokaustu.
Ako sa protižidovská politika dotýkala bežných ľudí v meste?
Židia nesmeli bývať v niektorých častiach mesta. Hlavne tam, kde boli ulice pomenované po významných osobnostiach doby, napríklad po Hlinkovi či Hitlerovi. Prišli opatrenia numerus clausus – Židov mohlo byť iba štyri percentá v jednotlivých profesiách, čo neskôr vystriedalo numerus nulus, teda nulová tolerancia. Deti nesmeli navštevovať bežné školy, nahradzovali ich židovské. Pre mňa sú dôležité tri legislatívne medzníky – arizačné zákony v rokoch 1940 a 1941, Židovský kódex z toho istého roku, keď už židom zobrali všetko okrem života. Zaviedlo sa aj povinné nosenie hviezdy. Vrcholom boli deportácie, kde väčšina prišla aj o to posledné. Často sa spomína povinnosť nosiť židovskú hviezdu. Jeden z preživších opisuje svoju skúsenosť takto: „Starým rodičom som mal doniesť jedlo v takom obedári. Mal som vtedy hviezdu, mohol som mať trinásť rokov. Sadol som si dozadu do trolejbusu, aby ma nebolo tak vidieť, a mal som pri nohách svoj obedár. Do toho nastúpil jeden gardista, prišiel ku mne: ‚Ty Židáčisko jedno!‘ Chytil ma za krk a aj s obedárom ma vyšmaril z toho trolejbusu von. Povedal som: ‚Ja už tú hviezdu nosiť nebudem!‘ A nenosil som ju viac. A žiaden gardista ma už neobťažoval.“
Spomínali ste, že Židia boli vysokoškolsky vzdelaní ľudia. Nespôsobil výpadok týchto profesií problémy?
Isteže áno. Preto sa udeľovali najskôr aj výnimky. Boli dvojakého druhu. Prezidentské, o tých sa hovorí najviac, ale bolo ich najmenej a druhú skupinu tvorili výnimky pre takzvaných hospodársky dôležitých Židov. Tie sa udeľovali hlavne lekárom, lekárnikom, zverolekárom, hlavne v menších mestách aj právnikom či notárom. Výnimka sa vzťahovala aj na rodinných príslušníkov, preto v tých časoch veľa mladých vstupovalo do manželstva. V Bratislave však bolo výnimiek menej, lebo tu bolo aj veľa nežidovských odborníkov.
Aké prostriedky Židia využívali na svoju ochranu?
Niektorí skúšali krst, ale to im veľmi nepomohlo. Iní falšovali doklady alebo sa skrývali. Niektorí mali šťastie, iných odhalili udavači, ktorých bolo v meste veľa. „Žil som v Bratislave na árijské papiere, ktoré mi prepožičal môj dobrý kamarát. Náhodou sme sa veľmi podobali. Nahlásil, že papiere stratil. A keďže som sa nikde neprihlásil policajne, všade som býval načierno a v prípade kontroly som mal ten dokument, že som Krajčovič a árijec a keďže som hovoril plynule po nemecky, tak som nemal žiadne problémy, až kým neprišlo udanie,“ uviedol vo svojich spomienkach pán W.
Kde v Bratislave sa Židia skrývali?
Tých miest bolo určite viacero. Môžem spomenúť chlapca, ktorý najskôr odišiel do vtedajších Baťovian (dnešné Partizánske) a pracoval v Baťových závodoch. Po vypuknutí SNP a nemeckej okupácii Slovenska to tam začalo byť nebezpečné, tak sa vrátil do Bratislavy. Zamestnali ho u Veľkého Baťu, v budove na rohu Michalskej a Námestia SNP. Robil skladníka a neskôr predavača. Hore bola ubytovňa oddelená mrežou. Tam mu šéf umožnil bývať. 29. septembra 1944 bola posledná veľká chytačka, kde gardisti a Nemci chodili dom po dome a brali Židov a ostatných nepriateľov štátu. Boli aj u Baťu, ale tieto priestory nenašli. Ten pán tvrdí, asi s určitou mierou nadsádzky, že to bol jediný byt, ktorý v Bratislave v ten večer nenašli. Na Bielom kríži skrývala židovskú rodinu s dvomi deťmi na svojej záhrade jedna bratislavská Nemka. V záhrade im vykopali zemľanku 6x2 metre, v nej mali poschodové postele a skriňu. Nosili im jedlo a pitie. Najhoršie bolo vraj, keď napadal sneh, báli sa ísť von, aby neostali stopy, ale zas mali aspoň vodu z roztopeného snehu. Paradoxne paniu, ktorá ich ukrývala, po oslobodení vyhnali napriek tomu, že Židom zachraňovala životy. Iba preto, že bola Nemka.
Koľko Židov bolo z Bratislavy deportovaných?
Bolo ich asi 12-tisíc. Na základe zmluvy Slovenského štátu s Nemeckom za každého deportovaného Žida platili 500 ríšskych mariek, čo malo garantovať, že sa už nevrátia. Vtedy ešte nevedeli, že nevrátiť sa znamená zavraždiť, ale že vás takýmto spôsobom vyhodia z domova, asi stačí. Pani Š. spomínala na okolnosti deportácie, ktorej sa ona so šťastím vyhla: „Ten výsluch na ÚŠB (Ústredňa štátnej bezpečnosti, pozn. autora), to bol len zápis do protokolu s tým, že ma odvezú na Patrónku, kde bol práve pripravený prvý transport dievčat do Poľska. Bolo to veľmi šikovne organizované. Dievčatá pochodovali do Lamača a naložili ich na vlak v Lamači, aby sa nevzbudil nejaký rozruch v Bratislave na Hlavnej stanici. Vyvolávali dievčatá menom a to bolo hrozné, lebo tá celá budova sa len taká ozývala. A človek len počúval -ová, -ová, -ová. A -ová sa musela poklusom postaviť do radu.“
Arizácie boli ďalšou smutnou tvárou doby. Čo vieme povedať o arizátoroch v Bratislave?
Ľudia sú rôzni, arizátorov nevynímajúc. Niektorí boli slušní, pomáhali pôvodným majiteľom v tom rámci, ktorý doba dovoľovala. Niektorí, naopak, ohlásili úradom, že tých Židov nepotrebujú a možno ich teda deportovať. Veľmi známy je prípad Ľuda Ondrejova a nebol ojedinelý. Ondrejov si vybral antikvariát Steiner patriaci židovskej rodine Steinerovcov. Spočiatku zamestnával niekoľkých ľudí z rodiny, ale keď
začali deportácie, tak podpísal prehlásenie, že ich nepotrebuje, pretože má schopných árijských zamestnancov a Steinerovcov môžu deportovať. Tým im podpísal rozsudky smrti. V Bratislave bolo takých príbehov viac, ale nie každý prípad končil tragicky: „Otcovi dali takzvaného arizátora, ktorý prevzal obchod. Samozrejme, chcel bývať v tom dome, v ktorom mal obchod. Bol veľký gardista a ihneď si zmyslel, že chce bývať na prvom poschodí v tom najlepšie udržiavanom rodičovskom byte a trvalo to tri alebo štyri dni, dostali sme úradný papier, že musíme sa presťahovať o poschodie vyššie, kde bol o triedu horší byt. V tom sme vydržali vari mesiac, keď nás vyzvali, že musíme opustiť Bratislavu,“ spomína pán B. v Osudoch.
Vraveli ste, že nejakých 3 000 Židov tu po vojne ostalo. Určite sa aspoň niektorí zo zachránených dožadovali svojich majetkov naspäť. Dočkali sa spravodlivosti?
Nedá sa to povedať stopercentne, ale veľká väčšina ostala arizátorom alebo tam štát nasadil národných správcov. Mnohých Židov, ktorí sa vracali po vojne domov, noví majitelia „vítali“ s otázkou, prečo museli prežiť práve oni. Odmietali im vrátiť ich domovy a iné majetky. Po takomto prijatí viacerí radšej emigrovali do Izraela a Palestíny.
Oni nemali žiadnu právnu moc, povedať toto je môj dom, dajte mi ho naspäť?
Veľmi obmedzenú. Ešte Lettrich ako šéf Demokratickej strany na Slovensku vyzval v jednom prejave Židov, aby sa nedožadovali svojich majetkov, lebo to vyvoláva zlú krv. V takomto duchu sa to celé nieslo. Aj Steinerovcom sa vrátil ich antikvariát až po roku 1989.
Kedy sa tá atmosféra voči Židom začala vracať v povojnovom období do normálnych koľají?
Nikdy. Nastúpil komunistický režim, ktorý bol antisemitský. Nemalo to, samozrejme, tie merítka ako v Slovenskom štáte, ale tiež na nich útočili, len miesto slova Žid používali pojem „sionista“. Byť Židom nebola žiadna sranda. V roku 1968 viac ako polovica komunity emigrovala. V súčasnosti má židovská náboženská obec v Bratislave približne 500 členov a je najväčšia na Slovensku.
PhDr. Peter Salner, DrSc. je významný historik, vedec a etnograf, známy aj pre svoj silný vzťah k židovskej komunite. V súčasnosti pôsobí v Ústave etnológie a sociálnej antropológie SAV a venuje sa sociálnej kultúre židovskej komunity a urbánnej etnológii. Narodil sa 1. marca 1951 v Bratislave, do židovskej rodiny. Jeho rodičia prežili pracovný tábor v Seredi, kde sa zoznámili. Sám seba označuje doslovne za dieťa holokaustu, keďže jeho rodičia by sa za iných podmienok asi nikdy nestretli.
