Ruský pohľad na Husáka. Historička Marjina píše o jeho osamelosti a slovenskej otázke

V rokoch 1947 až 1948 dosiahol Husák svoj prvý vrchol politickej kariéry. Potom to išlo dramaticky dolu. V júni 1948 Kominformbyro prijalo rezolúciu proti Titovej Juhoslávii. Titovu politiku označili za buržoázny nacionalizmus a vyzvali na boj proti takzvanému buržoáznemu nacionalizmu aj v ďalších komunistických stranách. V Československu sa terčom najskôr stali Vladimír Clementis, Gustáv Husák, Laco Novomeský. Všetci mali niečo u niektorých komunistov na rováši. Clementis v roku 1939 kritizoval zmluvu Molotov – Ribbentrop, Husák opakovane navrhoval federalizáciu Československa a iné úchylky a v auguste pozabudol zavčasu oslobodiť Viliama Širokého z nitrianskeho väzenia, Novomeský bol Husákov aj Clementisov priateľ. Široký bol hlavným intrigánom v strane proti Husákovi. V máji 1950 Husák stratil funkciu predsedu Zboru povereníkov.

Nad rámec knihy, možno sa domnievať, že Stalinova výzva na boj proti buržoáznemu nacionalizmu sa v Prahe najľahšie dala chápať ako príležitosť na boj proti slovenskému buržoáznemu nacionalizmu a všetci menovaní do neho zapadali. Gustáva Husáka Štátna bezpečnosť zatkla vo februári 1951. Ale Gottwald ani Slánský si neboli vedomí makrodimenzií rozmýšľania v Moskve. Malé Slovensko so svojím nacionalizmom predsa nebolo hodné vydávania rezolúcie Informbyra. Rezolúcia sa mohla týkať len Československa ako celku. Asi o rok neskôr zatkli generálneho tajomníka Komunistickej strany Československa (KSČ) Rudolfa Slánského a postavili ho na čelo sprisahaneckého centra namiesto Clementisa. Ale Clementis, Husák aj Novomeský už boli vo väzbe a z väzby sa len tak ľahko neprepúšťa.

Clementis sa poddal, obviňoval sám seba, zostal v hlavnej skupine, teraz už Slánského, odsúdili ho na smrť a obesili. Husák bol tvrdá povaha. Napriek mučeniu nič na seba nepriznal a keď podľahol a priznal, len čo sa pozbieral, priznanie odvolal. Tak získal čas, viac než rok, nezaradili ho do hlavnej Slánského skupiny. Jeho a Novomeského proces prišiel na rad až po Stalinovej smrti a vtedy už nepadalo toľko rozsudkov smrti. Husák dostal v roku 1954 najskôr doživotie, neskôr mu trest znížili na 25 rokov a v máji 1960 vyšiel na slobodu na amnestiu. Laca Novomeského súdili s Husákom, dostal desať rokov, ale v decembri 1955 ho prepustili na podmienku. Gustáv Husák strávil vo väzení čas od 6. februára 1951 do 9. mája 1960.

Druhý vrchol a pád

Naspäť ku knihe. Po prepustení na slobodu najskôr pracoval ako technik v stavebnom podniku, ale skoro začal pracoval na svojej rehabilitácii a návrate do politiky. V decembri 1962 napísal prvú žiadosť o rehabilitáciu, adresovanú prvému tajomníkovi komunistickej strany Antonínovi Novotnému. Odozva nebola žiadna, ale v apríli 1963 ho prijali naspäť do strany.

V máji 1963 napísal druhú, ešte rozsiahlejšiu žiadosť o plnú rehabilitáciu. Husákove žiadosti o rehabilitáciu v odpisoch kolovali vtedy na Slovensku ako samizdaty, pretože obsahovali nový pohľad na posledné dejiny a rehabilitovali požiadavky na nové štátoprávne postavenie Slovenska.

V júni 1963 Najvyšší súd ČSSR zrušil odsudzujúci rozsudok nad slovenskými buržoáznymi nacionalistami, Gustáva Husáka a spoločníkov plne rehabilitovali. Od mája 1963 Husáka prijali do Historického ústavu Slovenskej akadémie vied, písal knihu Svedectvo o SNP, vlastný pohľad na povstanie v roku 1944, a mohol sa plne venovať svojmu návratu do politiky. Politickú rehabilitáciu rozpracovala Barnabitská komisia (podľa názvu bývalého kláštora v Prahe, kde pracovala). Tvorili ju prevažne historici.

Problém Barnabitskej komisie spočíval v tom, že historicko-politická rehabilitácia Gustáva Husáka automaticky zaťažovala súčasných funkcionárov komunistickej strany vrátane jej šéfa Antonína Novotného a predsedu vlády Viliama Širokého. Široký ako slabší padol v septembri 1963, pád Novotného nadišiel v máji 1968. Začiatkom roku 1966 uverejnil český historik Václav Král, riaditeľ ústavu v Československej akadémie vied, kritický článok o Husákovej knihe o SNP. Pobúrenie proti Královi sa vtedy na Slovensku stalo zástupnou vojnou za slovenské štátoprávne požiadavky. Približne v rovnakom období sformuloval profesor Miloš Gosiorovský opäť v článku, žiadajúcom už priamo – zatiaľ len ako alternatívu – federalizáciu Československa. Článok mohol vyjsť až v roku 1968.

Vo vnútrostraníckej reakcii na Gosiorovského Antonín Novotný vyhlásil, že budúcnosť má zlučovanie národov, Česi a Slováci ako najbližšie národy sa spoja najskôr. Vnútropolitická kríza sa vyostrovala a vyústila do udalostí roku 1968. Pre Husáka to bol osudový rok. Najskôr ako pragmatický politik podporoval Dubčeka a jeho uvoľňovaciu politiku. Na májovom pléne Ústredného výboru KSČ vystúpil najtvrdšie proti Novotnému a urobil poslednú bodku nad jeho pádom. Prezidentom sa stal generál Ludvík Svoboda. Husák pretlačil federáciu ako vládnu agendu. Stal sa podpredsedom vlády a dostal zodpovednosť práve za prípravu zákona o federácii. Po obsadení republiky armádami Varšavskej zmluvy v auguste 1968 sa stal členom delegácie Československa na rokovaniach v Moskve. Sovietske vedenie považovalo Československo za predmostie socialistického tábora na Západe (str. 191). Predmostie nemožno opustiť zo strategických dôvodov. Na rokovaniach v Moskve Husák ako prvý z československej delegácie pochopil túto skutočnosť a rýchlo prispôsobil svoje vystupovanie.

Z citovaných rozhovorov Alexandra Dubčeka s Leonidom Brežnevom (ešte pred obsadením republiky) jasne vystupuje, že Dubček geopolitickú dimenziu československého problému vôbec nechápal. Nasledovali dva dôležité míľniky v Husákovom živote: 28. októbra 1968 Národné zhromaždenie prijalo zákon o federalizácii Československa a Husák vzbudil rešpekt u členov sovietskeho vedenia ako vhodný nástupca Dubčeka na čele KSČ (str. 202). Dňa 13. apríla 1969 sa Husák osobne stretol s Brežnevom v Mukačeve a súhlasil, že prijme funkciu šéfa komunistickej strany. O mesiac, presnejšie 17. apríla Ústredný výbor KSČ odvolal Dubčeka z funkcie a zvolil do nej Husáka. Mimochodom, po protisovietskych demonštráciách, ktoré sa uskutočnili v Prahe, Bratislave a iných mestách po víťazstve československých hokejistov nad Sovietskym zväzom na majstrovstvách sveta v hokeji. Z jedného zápasu je pamätná fotka Jozefa Golonku kľačiaceho na ľade po strelení gólu Sovietom. Nastala éra normalizácie.

Tisíce ľudí previerkové komisie nepreverili a oni stratili zamestnanie. Do väzenia putovali niektorí intelektuáli, ktorí podporovali Husáka v zápase s Novotným (Milan Hübl, Pavol Ličko). Husák už ako penzista hovoril Viliamovi Plevzovi, že on sa staval proti a že Brežnev ho oklamal, ale autorka životopisu tomu neverí. Cituje z Husákových verejných vystúpení počas normalizácie a vyjadruje názor, že Husák sa chcel udržať pri moci.

V decembri 1970 nastúpila nová „pražská dohoda“, novela zákona o federalizácii centralizovala mnohé právomoci republík na pražské ústredie. V máji 1975 sa Husák stal aj prezidentom republiky, keď Ludvík Svoboda prestal byť zdravotne spôsobilý na výkon funkcie. Voľba Husáka bola jediným riešením v napätých vnútorných vzťahoch vtedajšej komunistickej nomenklatúry. Husák dosiahol druhý a posledný vrchol svojej politickej kariéry.

Rozvoj tajnej cirkvi a Charta 77 ohlásili koniec ustupovania režimu. Režim ideologicky nemá čo ponúknuť, ale v Prahe sa začína výstavba metra a v republike podpora mladých rodín. Prichádza generácia Husákových detí, ako ich nazvali – demografický vzostup, odvtedy neprekonaný.

Husák založil svoj vzostup na faustovskej zmluve so „zdravým jadrom“ v komunistickej strane a prišiel čas plniť záväzok. Keď v Moskve nastúpil Michail Gorbačov, v štruktúre moci v Československu nebolo sily, ktorá by s ním rezonovala. A Gorbačov nemal v úmysle uskutočňovať perestrojku aj v spojeneckých krajinách. V decembri 1987 Gorbačov navštívil Československo, ale nič nové nepriniesol. Zásah Varšavskej zmluvy z roku 1968 sa neprehodnotil. Komunistický režim v Československu sa kĺzal až do svojho trpkého konca.

Demonštrácie v novembri 1989 mu udelili úder z milosti. Gustáv Husák 10. decembra 1989 prijal sľub novej nekomunistickej vlády a odstúpil. Onedlho ho vylúčili z komunistickej strany, tiež druhýkrát a definitívne. Na poslednej oficiálnej fotografii je s novou nastupujúcou vládou. Na fotografii je aj autor tohto textu ako člen vlády.