Žilinský kraj má mimoriadne bohatú históriu, tvrdí riaditeľ pamiatkárov

Veľmi. Nehovorím to iba preto, že odtiaľto pochádzam (smiech). Na kultúrne dedičstvo je Žilinský kraj veľmi bohatý a pestrý. Okrem iného aj preto, že tu máme také regióny ako Orava, Liptov či Turiec. Máme nádhernú prírodu a neobyčajné hrady. A nemyslím tým iba Oravský hrad.

Dominantnou Kysúc je predsa Budatínsky hrad, v ničom nezaostáva ani Bytčiansky zámok. Nezabudnime ani na ruiny – Strečno, Lietava a ďalšie. Naše pamiatky sú úzko späté aj s prírodou. Máme tu jadro tradičnej architektúry, napríklad Vlkolínec, ktorý je podľa mňa jednou z najkrajších rezervácii ľudovej architektúry na Slovensku. Podobne je na tom podľa mňa ešte aj Prešovský kraj.

Vážime si históriu? Aký je vzťah Slovákov k svojim kultúrnym a historickým pamiatkam?

Vlažný. Ako som už spomínal, ľudia majú radi pamiatky, radi za nimi chodia. Ale len dokým pre ne netreba niečo urobiť alebo ich chrániť. Akonáhle môžu pomôcť, prispieť či podporiť, nie sú veľmi ochotní. Podobne je to niekedy aj s vlastníkmi pamiatok. Na vzácnu kúriu predsa nedám najlacnejší plech z Poľska. Niekedy ľudia chcú pamiatku zveľadiť po svojom, ale urobia z nej gýč. Gýč, ktorý objektu viac uškodí.

Čiže ľudia v otázke kultúrneho dedičstva stále uprednostňujú súkromný záujem pred zachovaním nejakého odkazu?

Každý máme nárok na svoje „sebecké" vnímanie sveta a svoj názor. Každý máme iný vkus a to rešpektujem. Ale je potrebné si uvedomiť, že niektoré veci tu boli pred nami a ostanú tu aj po nás. Odkazy našich predkov, výsledky formovania našej kultúry. Hovorím o unikátnej fúzii rôznych kultúr, ktoré naše územie navštívili a svojím pôsobením vytvorili to, čo dnes nazývame slovenskou tradičnou kultúrou.

Nie je trošku oxymoron, že dnes počúvame, ako chcú ľudia pronárodnú vládu, tradičné hodnoty a suverénne Slovensko, no zanedbávajú pritom vlastné kultúrne dedičstvo a pamiatky svojich otcov?

Viete, myslím si, že dnes je to viac o národnom rozprávaní než národnom cítení. Bijeme sa do hrude za „slovenské Slovensko", no aj v tomto prípade ide o oxymoron. Sú to často prázdne prejavy, ktoré sú navyše aj nezmyselné. Naša slovenská tradičná kultúra predsa nevznikla samostatne. Tvorilo ju, ako som už spomínal, niekoľko kultivovaných kultúr, ktoré tu pôsobili.

Historické Mariánske námestie by sme nemali, keby sem neprišli ešte dávno v minulosti nemeckí prisťahovalci. Dediny na Orave boli založené po príchode Valachov a ďalších etník. Na našom území predsa pôsobili aj židovské komunity, ktoré zanechali dôležitú stopu v rozvoji hospodárstva a ekonomiky. Mnohí židia vybudovali fabriky a prevádzky, ktoré poskytovali Slovákom prácu.

Slováci žili približne 200 rokov na hranici Osmanskej ríše, veľká časť dnešného Slovenska bola pod nadvládou Osmanov. Kultúrne kontakty tu boli obrovské. Predtým sme tu mali vpády Tatarov, nemeckú kolonizáciu. Naše dejiny sú krásne práve tým, že sú nesmierne pestré. Sú zložité a v tom sú úžasné. To sa odrazilo aj v tom, prečo máme tak nádherné ženy. Je to okrem iného aj tým, že sa tu vyskytli gény z celého širokého sveta.

Verejnosť teda pristupuje k pamiatkam pasívne, ale čo štátne inštitúcie? Napríklad Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky. Podporuje dostatočne vašu prácu?

Aj podpora zo strany štátu je veľmi slabá. Systémová ochrana pamiatok nie je dostatočná a navyše sme personálne poddimenzovaní. Nedá sa fyzicky stíhať všetko, čo by sme robiť chceli.

Trocha odľahčujúca otázka na záver. Aké sú vaše obľúbené typy pamiatok?

Ja osobne sa venujem dreveným kostolom. To je moja srdcovka. Sú primerane malé, čo je v ľudskej mierke podľa mňa prirodzenejšie. A atmosféra v drevenom kostole je veľmi silná, najmä v tom, že cítite to staré drevo, niekedy dokonca aj takú tú hnilobu. Ale je to aj spirituálny zážitok, predsa len, nech sú ľudia hocijakí, tá viera je na dedine veľmi pekná a úprimná.

Osobne sa venujem luteránskym dreveným kostolom, prípadne evanjelickým. Celkovo ma však všeobecne priťahuje história. Kúrie, kaštiele. Niektoré sú tak autentické, že máte pocit, že tí zemania odtiaľ odišli iba nedávno.

Motto našej knihy je: Ochrana pamiatok je jedna z najkrajších disciplín na svete. My sa v našej práci stretávame s tak nádhernými vecami. Je pre mňa zážitok, keď som u reštaurátora a vidím, že reštauruje dielo majstra Pavla z Levoče a ja sa ho môžem dotknúť. Hoc aj keď nájdeme iba rímsku mincu alebo inú mincu či dukát.

Pánovi riaditeľovi Dudášovi veľmi pekne ďakujem za vrelé a milé privítanie vo svojej kancelárii, kde sa nielen podelil o plody a skúsenosti svojej dlhoročnej práce, ale aj o nádhernú publikáciu, ktorá vznikla pri príležitosti 20. výročia transformácie ich úradu. Do budúcnosti prajeme KPÚ a jeho zamestnancom veľa úspechov a síl.