Osem rokov od takzvaného prevratu

Onedlho, už o dva mesiace, bude ôsme výročie (dve volebné obdobia) policajného zásahu na Úrade vlády Českej republiky, ku ktorému došlo 13. júna 2013. Štyri dni potom vtedajší premiér Petr Nečas podal demisiu a nastal raketový vzostup hnutia ANO Andreja Babiša. Vo voľbách v roku 2013 skončil tesne druhý za sociálnou demokraciou a voľby 2017 s veľkým náskokom pred všetkými ostatnými vyhral.

Ako spätne hodnotiť ten zásah? Prinajmenšom ako veľkú blamáž a neúspech vyšetrovateľov a štátnych zástupcov (prokurátorov). Niektorí, predovšetkým členovia Občianskej demokratickej strany a určite sám expremiér Petr Nečas, to hodnotia ako prevrat a puč.

Faktom je, že zo zložitej konštrukcie série zločinov nezostalo takmer nič. Len nezdanené dary, napríklad kabelky bývalej šéfky premiérovej kancelárie, jeho vtedajšej milenky a terajšej manželky Jany Nagyovej Nečasovej. Daň z darov potom doplatila. Ale odsúdený k nepodmienečným trestom väzenia nebol nikto.

Pritom obvinenia zneli ostro: politická korupcia (poslanci sa vzdali kresiel a boli menovaní do správnych rád), finančná korupcia, zneužitie tajnej služby (vojenskej rozviedky) na sledovanie vtedajšej Nečasovej manželky Radky. To posledné bolo najviac kuriózne: riaditeľka kancelárie premiéra nemala žiadnu právomoc dávať úlohy vojenskej rozviedke a jej velitelia, ak by sa o to pokúsila, nemali nielen povinnosť, ale ani právo ju počúvnuť.

Takže nakoniec padla vláda a na súdoch sa nedokázalo takmer nič.

Ako teda ten zásah hodnotiť? Už vtedy som mal, a dodnes mám, k tejto otázke ambivalentný postoj, teda zmiešané pocity. Na jednej strane som rád a želám si, aby aj tí najmocnejší, ak sa dopustia zločinov, boli zatknutí, vyvedení v putách hoc aj z Úradu vlády ČR či prezidentskej kancelárie a postavení pred súd. Nikto, ani (či skôr práveže) tí najmocnejší nemôžu byť postavení nad zákon. Ako rád hovorieval Lord Acton, každá moc má tendenciu korumpovať a absolútna moc korumpuje absolútne.

Lenže tu o žiadne zločiny nešlo. Považovať za „korupciu“ politickú dohodu (rezignácia na poslanecké mandáty výmenou za nominácie do správnych rád) bolo absurdné už od samého začiatku.

A potom tá vec, že ak dvaja ľudia súhlasia – štátny zástupca (prokurátor) a ochotný sudca –, tak ktokoľvek môže byť (vlastne musí byť) políciou zatknutý, zavretý do väzby a postavený pred súd. Zničí mu to reputáciu, príde o peniaze, jeho zdravie, hlavne psychické, zažije veľkú záťaž – a súd ho nakoniec oslobodí, čo je skvelé, ak bol nevinný. Ale čo tí dvaja ľudia, ktorí ho absurdne na základe divokej právnej konštrukcie takto obvinili a obžalovali, aký postih stretne ich? Žiadny. Disciplinárne žaloby na sudcov a štátnych zástupcov (prokurátorov) by mali byť v prípade neodôvodnených obvinení a obžalôb nevinných ľudí používané asi častejšie, než je to teraz.

Krátkodobým následkom pádu Nečasovej vlády bol prepad preferencií strán pravice, ODS a TOP 09. Nebolo to dôsledkom zásahu na Úrade vlády, ale skôr toho, že pravica vládla v ČR už sedem rokov, dve volebné obdobia. A mnohí jej voliči boli sklamaní z toho, že Nečasova vláda im zvýšila dane. Je vždy netaktické, keď pravicová vláda svojim voličom dane zvýši – alebo keď ľavicová vláda voličom svojim dávky zníži. Tým otvárajú cestu, aby niekto iný lovil medzi ich voličmi.

V roku 2013 Andrej Babiš oslovil skôr tradičných voličov pravice. Sľuboval im lepšie podnikateľské prostredie než strany ODS a TOP 09. Vytvoril však vládu s ČSSD, v ktorej bol takmer rovnako silný ako ona. A začal jej preberať voličov. Vo voľbách 2017, ktoré suverénne vyhral, získal skôr tradičných voličov ľavice, teda ČSSD a KSČM. Ľavicových voličov si podržal doteraz, zatiaľ čo sociálna demokracia ako jeho vládny partner zaznamenala ešte hlbší pokles preferencií, až pod hladinu piatich percent potrebných na vstup do parlamentu.

Medzitým v preferenciách narástla nová strana pre mestských mladých liberálov, takzvaní Piráti, ktorí majú v kultúrnych a morálnych otázkach veľmi radikálne liberálne názory (nie v ekonomickom zmysle, ale napríklad v genderovom). Strany stredu a pravice vytvorili predvolebnú koalíciu Spolu, s ktorou chcú ísť na jeseň do volieb. Patria tam ODS (pravý stred, skôr viac konzervatívny než liberálny), TOP (teraz už čisto liberálna strana, ktorá už konzervatívna nie je) a KDU-ČSL (kresťanskí demokrati, ekonomicky centristickí a umiernene konzervatívni v kultúrnych a morálnych otázkach). V preferenciách však zaostávajú za koalíciou Pirátov a STAN (Starostové a nezávislí), ale aj za ANO.

Bude však koalícia Spolu schopná vytvoriť vládu s Pirátmi? Ich predseda Bartoš je rozumný človek, ale mnohí ich poprední politici majú dosť divoké názory a postoje. Nie náhodou sa v Európskom parlamente pridali k frakcii Zelených; Piráti sú tou najnovšou ľavicou v ČR. To je tiež jeden z dôvodov, prečo preferencie ČSSD klesli pod päť percent – starší voliči staršej ľavice prešli k Babišovi a tí mladší a mestskí k Pirátom.

V každom prípade sa zdá, že či už Andrej Babiš a jeho ANO skončí vo voľbách tesne prvý alebo za Pirátmi tesne druhý, bude mať veľký problém získať koaličného partnera. Po ôsmich rokoch ako najvplyvnejší muž českej politiky môže skončiť.

Na policajnom zásahu na Úrade vlády ČR v júni 2013 bol ešte jeden pozoruhodný aspekt – že sa razia uskutočnila a premiér Nečas ju akceptoval. Nenastal spor o to, či ten zásah bol legitímny a či mu ochranka premiéra nemá zabrániť.

Na Úrad vlády ČR príde skupina policajtov a oznámi, že chce prehľadávať kancelárie. Ako má ochranka úradu vedieť, že sú to legitímni policajti a nie pučisti, čo sa za policajtov vydávajú? Nemyslím si, že by sa niečo také mohlo stať v Elyzejskom paláci, na Downing Street či v nemeckom spolkovom kancelárstve. A už vôbec nie v Bielom dome.

Keď som na Úrad vlády chodieval, vždy ma fascinovalo, aká malá a slabá ochranka tam bola. Hŕstka policajtov a policajtiek. Keby nejaká teroristická skupina chcela, ľahko by ich premohla a celú budovu Úradu vlády ČR obsadila – a prítomného premiéra i ministrov mohla držať ako rukojemníkov. To sa v júni 2013 nestalo, ale keď ochranka premiéra tak jednoducho dovolila iným policajným zložkám prehľadávať vládne kancelárie, vyvoláva to otázky, či budovy parlamentu, úradu vlády a kancelárie prezidenta boli a sú chránené dostatočne.