Hlavne národne a kresťansky. Kto nechce Sviečkovú manifestáciu za štátny sviatok

Nie, nejde o nový deň voľna, ale o budovanie národnej pamäti, o pripomenutie si hrdinstva ľudí, ktorí sa neváhali so sviečkou v ruke a s piesňou či modlitbou na perách postaviť proti obuškom a vodným delám Štátnej bezpečnosti.

V parlamente sme sa v rozprave napočúvali tirády, že Slovensko má málo osobností a udalostí, na ktoré môže byť hrdé. Namiesto tohto sme sa z médií dozvedeli, že sme, boli sme a budeme zbabelci. Hold, aj takto boli v detstve formovaní naši politici. Nuž, toľko k znalcom našej histórie.

Ale späť k téme. Slováci majú byť na čo hrdí. Takých osobností či udalostí našich dejín je veľa. Niektoré sú však mimoriadne ako Sviečková manifestácia v roku 1988, a preto som čakal širokú podporu pre oslavu jej výročia vo forme štátneho sviatku, hoci bez dňa pracovného voľna. A výsledok?

Dvadsaťdva hlasov bolo za. Zanedbateľných dvadsaťdva hlasov. Neprekvapilo ma, kto bol za, ale kto bol – napriek tomu, že strany deklarovali slobodné hlasovanie poslancov – proti či sa zdržal hlasovania. Proti bol predseda SNS Andrej Danko, zvyšok jeho partaje sa hlasovania zdržal. Bolo hlasovanie pána Danka demonštráciou jeho vzťahu k našim národným dejinám či národu, alebo sa mu šmykol prst? Nevedno. Návrh zákona nepodporil nikto zo Smeru či Hlasu. To, že podpora neprišla zo strany Jany Cigánikovej či Michala Šimečku bolo dopredu jasné. 

Slovenskí politici milujú svoj národ, hlavne v ich rečiach. Budovať národnú pamäť im za to nestojí. Národ im nestojí ani len za gesto úcty k hrdinstvu predkov v podobe ich hlasovania. Zato plaču, nad ukrivdenosťou nášho národa, sa dočkáme ešte asi veľa.  

Rubrika Hyde park slúži ako priestor pre publikovanie názorov, postojov a tém osobností z rôznych oblastí života a diania v spoločnosti. Texty nevyjadrujú názor redakcie.