Hubička je zvláštna opera. Žánrový kríženec ľahšej, vidieckej komédie a realistickej drámy. S príklonom k psychologickému portrétu „bežného“ človeka.

V koncipovaní typológie operných postáv toho času sa však javí ako veľký progres. Dovtedajšie ľudové a tak trochu „ploché" typy sa už menia na skutočné osobnosti, s jasne formulovanými a odčítateľnými charaktermi.

Sujet opery je až detsky jednoduchý: Lukáš, mladý vdovec s dieťaťom, sa má oženiť s Vendulkou. No snúbenci sú svojskí. Hneď ako sa stretnú, pohádajú sa o bozk, ktorý Vendulka z piety k nebohej nechce dať Lukášovi. Nie, ešte pred svadbou. Ľahkomyseľný Lukáš preto naschvál vodí pod Vendulkine okná iné dievčiny, aby svoju milú ponížil. Svoj hlúpy čin však rýchlo oľutuje a svojej milej sa ospravedlní. Tá mu odpustí a chce mu aj dať za pravdu. No teraz bozk odmietne Lukáš. Napokon všetko skončí happy endom.

Hubička mala v SND svoje „domovské právo“ po celý čas existencie našej prvej scény. Do dnešných dní si ju návštevníci mohli pozrieť v 260 predstaveniach a v deviatich (ak započítame aj obnovené premiéry, tak v jedenástich) inscenačných podobách.

Aj v novej inscenácii Hubičky sa ideálne dopĺňa pohľad súčasného divadelného tvorcu s tými najlepšími tradíciami klasickej opery. S akcentom na kontrast komickej a dramaticko-realistickej zložky. Tento princíp vychádza najmä z rešpektu k žánrovému ukotveniu diela.

Autorom hudobného naštudovania novej iniciácie Smetanovej Hubičky je český dirigent Jaroslav Kyzlink. Skúsený operný matador sa k dielu v SND vracia po 20 rokoch, no má už viaceré skúsenosti s uvedením operných partitúr B. Smetanu (Libuše, Dalibor, Predaná nevesta, Braniboři v Čechách).

V roku 2003 pripravil Kyzlink aj predošlú inscenáciu tohto diela. Bolo to zároveň jeho prvé hudobné naštudovanie v Opere SND.

Český dirigent je známy tým, že sa rád vracia už k naštudovaným partitúram, pretože s odstupom času v nich vidí vždy čosi nové a zaujímavé, čo pred rokmi vidieť nemusel. Možno aj preto, že nemal ešte tie skúsenosti a tú invenciu a interpretačnú odvahu, akú má dnes.

Hubička patrí medzi Smetanove vrcholné operné diela a je zaujímavé sledovať, akým kompozičným vývojom skladateľ prešiel.

Pracuje tu takmer výhradne s takzvanými príznačnými motívmi. To znamená, že každá postava či situácia má svoj rozpoznateľný, „osobný“ hudobný motív. Ten sa v priebehu celého večera vracia. Smetana tieto motívy ponúkne už v predohre. Divák má vďaka tomu v hudobnej zložke možnosť sledovať um skladateľa, ktorý dokáže svoju hudbu veľmi zručne variovať a vrstviť.

Napriek „veku“ je táto muzika nová, krásna a nadčasová. Pritom je zvláštne si uvedomiť, že autor písal partitúru pre menší orchester, než aký ju dnes v SND hrá a, samozrejme, nemohol si vypočuť nič z toho, čo skomponoval. No aj tak je jeho hudba veľmi hravá, melodická a príjemná.

Po vokálnej stránke je však Smetana v každom svojom diele náročným autorom. Jeho operné party sa nikomu nespievajú ľahko. Divák sa určite poteší aj z bravúrneho použitia krásneho českého jazyka, ktoré sa naplno prejaví v sólových áriách.

Hubička má viacero známych častí: hrdinský duet Tomeša a Lukáša, pieseň Barči, ária Lukáša a asi najznámejšími sú uspávanky Hajej můj andílku a Letěla bělounká holubička. Posledné dve piesne už doslova zľudoveli a Smetana ich skomponoval s cieleným odkazom práve na ľudovú pieseň.

Nové naštudovanie režisérky Andrey Hlinkovej je modernou českou klasikou, ktorá čerpá to najlepšie z českej poetiky, dediny i folklóru. Aj keď ľudovosť a dedinskosť nemusí byť vôbec v jej prvom autorskom pláne.

No „nová“ Hubička ani na minútku nepôsobí ako nejaký hudobný alebo nebodaj inscenačný relikt. Je veselá, humorná, občas dokonca roztopašná a veľmi ľudská. Hoci je cítiť, že tvorcovia mali úctu k predlohe aj partitúre, opera pôsobí veľmi sviežo, hravo a príjemne.

Toto dielo má určite veľký potenciál zaujať aspoň tri generácie a pre toho, kto s operou ako divák len začína, je skvelým „odrazovým“ mostíkom na ceste k dobrodružstvu veľkých svetových opier.

Smetana totiž ukazuje, že opera nemusí zaujať len tragickým, fatálnym príbehom, kde sa kumulujú veľké city a nešťastie sa snúbi s fatalitou osudu. Môže byť „len“ o láske, pozérstve, váhaní, odpustení a ťažkom hľadaní súzvuku medzi doma ľuďmi, ktorí sa milujú, ale zároveň hľadajú k sebe ťažko priamu cestu.