Myslím, že genderová ideológia útočí na základnú ľudskú potrebu zrozumiteľnosti sveta. A tak ľudia radšej nechcú uveriť, že existuje, až kým im nenapľuje do tváre.

Ani ja nie som iná. Zoberme si napríklad učiteľa Milana, ktorého údel sme popísali v článku Štandard. Hoci o tomto príbehu viem niekoľko týždňov a informácie som si overovala priamo pri zdroji, stále mu nemôžem celkom uveriť. 

Alebo nechcem. Hlava mi neberie, že sa na slovenskej škole našiel iba JEDEN učiteľ, ktorý odmietol predstierať, že dievča je chlapec. Že slovenské učiteľky namiesto odporu voči transideológii naliehali na neposlušného učiteľa. Že riaditeľka školy dala pečiatku na tlačivo, ktoré z “transrodovosti” robí špeciálnu potrebu..

Slnko, gender a pár faciek

Vlažná reakcia z rezortu školstva na informácie, ktoré Štandard priniesol, by mohla naznačovať, že aj ministerstvo má problém tieto fakty “navnímať”. 

Rezort nám totiž doteraz jasne nepovedal, či je proti schvaľovaniu podporných opatrení, ktoré odporúčajú klamať o pohlaví žiakov. 

Ale možno som naivná a je za tým niečo iné. Ak by vedenie rezortu netušilo, ako niektorí úradníci príspevkových organizácií školstva, zamestnanci škôl alebo pracovníci poradní pretláčajú na vlastnú päsť radikálnu transagendu, nevrhá to na nich dobré svetlo.

A ak by sa ministerstvo verejne voči týmto praktikám ohradilo, schytalo by pár virtuálnych faciek od našich progresívnych médií, od neziskových organizácií a potenciálne aj od Európskej únie.

Lepšie pár faciek teraz než klincom do oka neskôr

Samozrejme, világoš od lepšoľudí vie zabolieť. Aj Martina Šimkovičová sa presvedčila, ako sa vo vreckách progresívcov otvárajú nožíky, keď im siahnete na gender. Dlhoroční obrancovia ženských práv vtedy neváhajú použiť tie najhoršie sexistické urážky, vulgárne nadávky či vyhrážky násilím.

Nielen Martina Šimkovičová je však dôkazom toho, že sa to dá prežiť. Otázka však neznie, či sa to prežiť dá, pretože sa to prežiť musí. 

Aká je alternatíva? Transaktivisti na vašich úradoch, vo vašich príspevkových organizáciách, vo vedení škôl a poradní, v spolupráci s rodičmi, budú poza váš chrbát ďalej tlačiť parný valec?

Nechcem tým naznačovať, že by ste mali ľudí, ktorí v transgenderizmus veria, vyhadzovať. Musíte však prestať predstierať, že neexistujú. 

Vystrčte si, prosím, tú hlavu z piesku. Môžete začať zberom a uverejňovaním dát o tom, koľko detí sa na slovenských školách identifikuje s iným pohlavím. Z výpovedí rodičov a učiteľov sa javí, že pribúdajú. 

Pokračovať môžete auditom toho, čo v prípadoch, že sa dieťa na škole nejak identifikuje, robia učitelia či školskí psychológovia.

Poriadok treba spraviť aj v odporúčaniach, ktoré dávajú pracovníci poradní či NIVaM-u. A v neposlednom rade sa treba začať zaujímať o to, koľko maloletých u nás užíva hormóny opačného pohlavia napriek tomu, že ich u nás lekári nemôžu predpisovať.

Samozrejme, na základe týchto dát potom treba aj konať. A o riešeniach problému naozaj diskutovať.

Pretože, ak tú hlavu v piesku necháte, vypomstí sa vám to. A verte mi, na svete sú omnoho horšie veci, než nevyhrať voľby. Napríklad, keď vám vaša dcéra Lenka povie, aby ste ju volali Leo.