Tragédia z Iliašoviec „ožila“, vinníka niet. Naozaj?

Sudkyňa ju oslobodila spod obžaloby z prečinu všeobecného ohrozenia. Rozsudok padol v neprítomnosti obžalovanej. Toľko oficiálne správy a akýsi záver. Iste, rozhodnutie súdu treba rešpektovať a platí prezumpcia neviny. Na druhú misku váh si treba dať štyri zmarené ľudské životy a veľké materiálne škody.

A tu nedošlo za 12 rokov od tragédie k žiadnemu posunu. Na jednej strane ťažko ukázať na niekoho prstom, na to sú vyšetrovatelia, znalci a súdy. No bežný človek sa nevie zbaviť dojmu, že aj v tomto prípade všetko speje ku klasickému záveru, ku ktorému stačí metla. Aby sa nepríjemná záležitosť zamietla pod koberec.

Čo tam po štyroch mŕtvych mužoch a ich rodinách. Manželov, synov a otcov im už nikto nevráti, no majú právo aspoň na satisfakciu. Nielen finančnú, ale hlavne morálnu. Lenže to by chcelo odvahu postaviť sa ku všetkému čelom. A to sa u nás nenosí. A kde hľadať vinníka? Nuž, v systéme. Možno otrepaná fráza, ale zamyslime sa nad tým, ako to u nás funguje. A nielen v stavebníctve.

Verejnú súťaž vyhrá firma s najnižšou cenovou ponukou. Pekné, lenže kde sú referencie, ponuka kvality a seriózneho prístupu? Navyše, firmy potom často podpisujú dodatky o navýšení ceny, čo je v poslednom čase obľúbená finta. Samozrejme, aby bolo „na kávu“ pre tých správnych ľudí, šetrí sa aj tam, kde sa šetriť nemá. Potom to môže viesť k takým tragédiám, ako na osudnom moste pri Kurimanoch.

Ďalším faktorom je systém padajúceho … najímania firiem. Víťazná firma si najme inú, tá zase inú a na konci je živnostník, ktorého všetci žmýkajú. No a ak ochorie, alebo sa mu niečo stane, niet toho, kto by mu pomohol, alebo sa ho zastal. Veď jeho problém… Ani náhodou. Je to problém celej spoločnosti. Roky sa o tom vie, no nič sa nerobí.

Akoby živnostníci – a nielen na stavbách – boli len čísla, otroci, a nie ľudské bytosti, ktoré majú svoj život, rodiny… Ak majú čo i len malý dlh na odvodoch, poistnom či daniach, príslušné inštitúcie po nich okamžite štartujú. No veľkým hráčom sa to akoby prepečie. Ale na stavbách to často všetko stojí na nich. Neraz riskujú, vedomí si toho, že porušujú bezpečnostné predpisy, len aby dodržali termíny a zarobili trochu viac. Niekedy ani to nie. Firma, ktorá ich najala, ich akosi „zabudne“ vyplatiť.

Títo ľudia by nemali byť rohožkami, do ktorých si všemocné firmy či inštitúcie akurát utrú nohy.

Čosi podobné sa stalo aj pred dvanástimi rokmi pri Iliašovciach. Je na vine len nemecká statička? Na to nech odpovedia príslušné orgány. No okruh by sa možno mohol rozšíriť. Všeobecne o tých, ktorí umožnili, umožňujú a tolerujú spomínané praktiky a maniere. Mužom, ktorí za šlendriánstvo a šetrenie zaplatili životom, to už nepomôže. No ich rodinám by pomohlo, ak by niekto zo „šéfstva“ našiel odvahu a verejne by povedal aspoň jedno slovo: Prepáčte.

A aj bežní ľudia, motoristi, môžu urobiť aspoň malé symbolické gesto. Pri prejazde mostom pri Iliašovciach si spomenúť na štyroch ľudí, bez ktorých by most nestál. Lebo nejako sa na nich zabudlo. Neprávom.