Viliam Karas: Obávam sa, že sa vraciame do čias justičného ticha, kde korupcia „neexistuje“

Stotožňujem sa s hodnotami strany, ale najmä sa mi zdalo, že v tejto strane existuje úprimná snaha veci pravdivo pomenovať a komunikovať.

Predtým ste však nemali ambíciu pôsobiť v štruktúrach strany.

To dozrievalo posledné mesiace po voľbách. Pri zmenách Trestného zákona a nešťastnom spôsobe zmeny trestných politík som cítil, že sa to dá robiť aj lepšie a že sa nevieme poučiť. Nedokážeme si vziať pozitívne príklady, naopak, opakujeme chyby z minulosti. Tak to robí aj súčasná koalícia. Vidíme, aké sú dôsledky a ako to traumatizuje spoločnosť. Myslím si, že Slovensko má právo na normálnu, zdravú a slušnú politiku. Takú, ktorá má ideály, bez ktorých sa politika robiť nedá, ale má aj nohy na zemi, ctí si človeka a normálny fungujúci štát, je hrdá na krajinu, neponižuje ju ani doma ani vonku. To sú moje základné východiská, pre ktoré som vzal na seba túto zodpovednosť.

To rozhodnutie sa však nerodilo ľahko. Pre svoj profesionálny život som to nepotreboval. Rozprávali sme sa o tom aj v rodine, s manželkou, keďže po tomto kroku už nie je cesta späť.

A ako na to reagovala manželka?

Podporuje ma v tom, bez nej by som do toho nešiel. Ak by sme v tom nemali zhodu, prečo to robíme a z čoho vychádzame, rozhodne by som to neurobil a ani by to nešlo.    

Situáciu v bezpečnostných zložkách ešte pred voľbami ste označili ako zneužitie étosu boja proti korupcii. Čo ste tým mali na mysli?

Bezpečnostné zložky nezvládli tlak, ktorý prišiel zo spoločenskej a mediálnej oblasti. Áno, diali sa tu hrozné veci. Preto sme všetci privítali, že padlo tabu o tom, že niektoré veci sa nevyšetrujú, idú dostratena a „naši ľudia“ sa nevyšetrujú. Také prostredie tu naozaj bolo a kto by tvrdil opak, tak nežil na Slovensku. Preto som privítal zmenu atmosféry po roku 2020. No ten lynč, ktorý sa tu rozbehol v snahe ukojiť túžbu ľudu po obetiach a víťazstvách, viedol k závažným omylom.

Táto túžba, ktorá sa tu zrodila, priniesla urýchlenú snahu identifikovať vinníkov a popraviť ich. Pritom tá túžba je pre človeka typická. Vezmime si všetky filmy z divokého západu, všetky revolúcie počnúc tou francúzskou a veľké spoločenské zmeny, ktoré u nás prebiehali, ľudová masa chce vidieť rýchle a jednoduché riešenia a obete. Lenže my žijeme v civilizovanej západnej spoločnosti, ktorá si nastavila pravidlá a je založená na rešpektovaní ľudských práv. Jedno z nich hovorí o práve na spravodlivý proces. Bez dôkazov nemožno nikoho odsúdiť a na každého sa hľadí ako na nevinného, kým sa mu nepreukáže vina. To sú napohľad triviálne veci, ale práve ony držia našu západnú spoločnosť pokope. Bez toho by sa z nás stala autokracia. Rozhodovať musí právo a nezávislý súd.

Preto hovorím o kríze v bezpečnostných zložkách, ktoré boli zomleté vonkajším tlakom. Odolávať týmto tlakom dokázal len Ústavný súd, ktorý tieto veci riešil, ale v rámci fungovania celého systému je až na konci. Kým sa dostal k slovu, mnohé prípady už boli medzičasom z mediálneho hľadiska uzavreté. Preto je potrebné pokračovať v posilňovaní inštitúcií, aby dokázali odolávať tlakom médií aj politiky.

Prežívame to aj dnes?

Dnes opätovne prežívame tú historickú krivku, keď sme sa vychýlili zo strany prehnaného aktivizmu a ja sa skôr obávam, že sa uchýlime k prehnanej pasivite, teda k stavu, že sa citlivé prípady opäť nebudú otvárať. Dúfam, že sa moja obava nenaplní. Prechádzame dôležitým obdobím a aj KDH bude mať čo hovoriť do týchto tém, ak si získa dôveru ľudí. Musíme ukazovať zdravú cestu pre krajinu, ktorá pomáha aj jej prosperite. Krajina, kde nefungujú pravidlá a kde sa rozhoduje extrémom, či už mediálnym lynčom alebo vybranou skupinkou ľudí, ktorá kontroluje spravodlivosť, sama vyháňa mladých ľudí a nedokáže prilákať investorov. Máme indície, že mnohé korporácie a investičné celky posledné mesiace limitujú svoje investície alebo dokonca pripravujú exit scenáre. To sú vážne signály a všetky súvisia so spravodlivosťou.

Z ktorého prostredia prichádzajú tieto signály?

Z podnikateľského prostredia a vrcholového manažmentu. Minulý týždeň som bol na konferencii, kde som sa stretol s ľuďmi, ktorí pôsobia v prestížnych poradenských spoločnostiach. Už 23 rokov som v advokátskej praxi, neprišiel som z ulice. Venoval som sa obchodnému právu a robil som na obrovských investičných projektoch. V tomto prostredí sa pohybujem a načúvam mu. Aj tomuto prostrediu musíme dávať signály, že tu bude spravodlivosť fungovať aj naďalej. A nielen ona.    

Spomenuli ste však príklad s filmami z divokého západu. Mali ste pocit, že sa tu pri naháňaní politickej oligarchie presadili skôr tie kovbojské praktiky?

Nebol by som prvý, kto to tvrdí. Používali sme skratky. Videli sme, ako napochodovali ozbrojenci do administratívnych budov. Bol tu prehnaný aktivizmus, teatrálne zásahy. Metódy a prostriedky, ktoré sa tu používali, by sa pri modernom vyšetrovaní presadzovať nemali. Opakujem však: veci bolo treba vyšetrovať a bolo ich dosť. Budem rád, ak sa v tých dôležitých prípadoch bude pokračovať až do konca. Ale urobilo sa mnoho chýb a vyplavilo mnoho prípadov, ktoré na veľkú frustráciu občanov budú zastavené. V týchto veciach boli vytvorené veľké mediálne očakávania. Tie prípady skončili ani nie preto, že nebol dôvod na vyšetrovanie, ale skôr preto, že sa použili skratky pri trestnom konaní. Tie v trestnom konaní nikdy nefungujú.

Pod „vyplavovaním“ myslíte napríklad aj Ľudovíta Makóa a jeho nové obvinenia?

Mám na mysli mnoho vecí vrátane tejto.

Neobávate sa, že takzvaní kajúcnici, vďaka svedectvám ktorých sa mnohí vysokopostavení ľudia ocitli za mrežami, teraz budú vo veľkom meniť stratégiu?

Je tam viacero takýchto problémov, ale nechcem sa k nim vracať. Kto to vníma aspoň zvonku, tak tomu rozumie. Mňa zaujíma, čo sa bude diať dnes. Obávam sa, že sa vraciame do čias justičného ticha, kde už korupcia nebude.

Nepriniesli však tie choré prvky pri boji proti korupcii, ktoré zmieňujete, kyvadlovú reakciu? Kovboji, ktorým sa darilo počas tretej vlády Roberta Fica a neskôr boli stíhaní, po nezákonných stíhaniach získali opätovne politický mandát. Časť občanov ich súčasnú reakciu akceptuje ako prirodzený reflex na to, čo sa tu dialo po voľbách 2020.

Vo verejnosti sa vyvolal obrovský dopyt a neprimerané očakávania. Titulky hlásali, kto všetko bol zadržaný, kto všetko sa priznáva a podobne. Veci už boli z laického hľadiska rozhodnuté. Dokonca aj ja ako profesionál som si pri niektorých prípadoch hovoril, že tie dôkazy sú také silné, že ten prípad je už vlastne na konci. Nepokon však mnohé prípady začali vybuchovať a ukázali sa v inom svetle, ako sa javili. Vo verejnosti tým len podporujete frustráciu, že sa veci ukázali inak. Keďže aj to, o čom informovali hlavné médiá, sa ukázalo chybné, takto sa vytvára živná pôda pre rôzne hybridné formy a dezinformácie. Takto sa rozpúšťa pravda. Ak sa aj tieto zdroje ukazujú ako nedôveryhodné, nemôžeme sa čudovať, že ľudia realitu potom vyhodnocujú nie na základe faktov, ale skôr podľa pocitov. Tým myslím mainstreamové médiá. Prekročili sme hranicu triezveho, uvážlivého a zdržanlivého hodnotenia. Ak sa prekračujú hranice osobnej slobody a cti človeka, citlivosť sa medzi ľuďmi zníži. Preto máme dnes u nás silnú mieru nenávistného prejavu. Ak nie ste príliš agresívny, nie ste zaujímavý. To prichádza zo všetkých strán a kanibalizuje nám to spoločenský život. Musíme to zmeniť. To som hovoril aj delegátom snemu strany. Nepoužívajme nenávistné prejavy, neútočme na ľudí ad hominem. Našou cestou je pokojne a jasne pomenúvať chyby a naprávať ich. Len dúfam, že už na takúto politiku nie je neskoro...

A podľa vás?

Verím, že nie je. Keď chodím medzi ľudí, cítim to. Motivovalo ma aj mnoho ľudí z vidieka, ale aj z mesta, ktorí mi vraveli, že už sú unavení z toho kriku. Chcel by som, aby KDH plnilo funkciu profesionálnej, odbornej a dôveryhodnej strany. Na tom treba popracovať, nestačí byť len hodnotovo na správnom mieste, ale byť aj kompetentní a hovoriť so znalosťou vecí. To chcem priniesť do politiky. 

Môže sa vám to však podariť s vašimi politickými partnermi? KDH spoluorganizovalo mítingy proti trestnej politike vlády spolu s ľuďmi, ktorí si predtým ani nevšimli, čo sa tu dialo posledné tri roky a čo teraz aj vy sám pomenúvavate.

Ešte pred voľbami sme sa rozprávali s pánom predsedom Majerským o týchto veciach. Pýtal sa ma na moju skúsenosť. Porozprával som mu všetko to, čo teraz hovorím vám. Keď si pozriete jeho komunikáciu, neustále zásadne odsudzoval policajný aktivizmus. To je slovný zvrat, ktorý používal on.

Ale pokiaľ ide o dnešné protesty a ich podstatu, nepripúšťam diskusiu, že by sme do toho nemali ísť. Bol som zásadne za to, že keď ide o bazálnu spravodlivosť a podstatu fungovania štátu, tam sa musíme spojiť s každým, kto to cíti rovnako. My sme tu predsa smerovali k podstatnej zmene trestnej politiky, ktorá sa udiala bez diskusie a v skrátenom legislatívnom konaní. To bol podľa mňa najvážnejší problém. Štát má svoju inštitucionálnu pamäť a zmeny sa udiali bez nej.

Čo myslíte pod pojmom inštitucionálna pamäť?

Justícia, prokuratúra, advokácia, ministerstvo spravodlivosti, Zbor väzenskej a justičnej stráže, akademická obec. Tieto inštitúcie vedia, čo je to trestná politika štátu. Nemajú právo ju meniť ani o nej rozhodovať. Ale majú právo podať podklady k takejto zmene. Vláda to ignorovala a robila to rovnako kabinetne, ako to predtým vyčítala reforme súdnej mapy ministerky Kolíkovej, ktorá bola pritom oveľa dlhšie diskutovaná, hoci aj ja sám som k nej bol kritický. Produkt, s ktorým prišla vláda, bol paškvilom a ohrozoval fungovanie celého trestného systému. To bol hlavný dôvod, prečo sme sa do toho obuli, nie minulosť. Nebolo to kvôli chybným vyšetrovaniam alebo kvôli chybám špeciálnej prokuratúry. Pán Majerský sám tvrdil, že čo je potrebné objasniť, nech sa vyšetrí, ale nech Úrad špeciálnej prokuratúry zostane, keďže ešte nesplnil svoju historickú úlohu. Zmena trestných kódexov mala blízko k autokratickému riadeniu štátu. Paradoxne, presne toto vtedy v opozícii vyčítali Matovičovej a Hegerovej vláde. Preto vítam, že Ústavný súd zákon pozastavil.

Ale práve to som mal na mysli tým kyvadlom. Robert Fico na rovinu povedal, že tieto zmeny sú mocenského charakteru. Nepriamo tým reagoval na predchádzajúci rozvrat právneho štátu, ktorý sa tiež realizoval mocensky. Étos boja proti korupcii sa využíval na likvidáciu politických oponentov, viedlo to k spoločenskému odporu a zmene vlády. Nezdá sa vám, že dnes koalícia zneužíva situáciu podobne mocensky?

Nemyslím si, že to dobre identifikujete v tom, že k zmene vlády došlo vinou krízy bezpečnostných zložiek, hoci ju považujem za vážnu. Za nárastom popularity dnešných vládnych strán bol chaos a spôsob vládnutia vo veľkých krízach, ktorým predchádzajúce vlády čelili. Otázku vyšetrovaní ľudia podľa mňa až tak intenzívne nevnímali, skôr to otupilo ich dôveru, že dokážeme veci vyšetriť a dotiahnuť do trestnoprávneho konca. Vnímam teda skôr zníženie citlivosti práve na otázky spravodlivosti, čo je problém. 

Z opozície to však nikto predtým nepomenoval ako vážny problém. Tie mítingy potom pôsobia nedôveryhodne práve na tú časť ľudí, ktorí to vnímali citlivo...

Až tak by som to nezjednodušoval, keďže mítingy nie sú o obhajobe bývalých vyšetrovaní. Ani tieto pochybenia nie sú ešte vyšetrené, takže merajme rovnakým metrom. Protesty však nesmerovali k ich rehabilitácii. Vystupovali na nich ľudia, ktorí protestovali proti návrhu zmeny trestnej politiky, ktorá bola z môjho pohľadu škodlivá pre krajinu. Ak to niekto posúva do inej roviny, číta to nesprávne. My sme na protesty šli preto, aby sme jasne pomenovali, že takáto zmena trestnej politiky môže vážne poškodiť fungovanie právneho štátu.

Ide skôr o to, že tie mítingy organizujú ľudia, ktorí nesú spoluzodpovednosť za súčasný stav. Mítingy ste organizovali spolu s Progresívnym Slovenskom, pričom asistentom ich poslanca je napríklad David Púchovský, ktorý riadil policajný dezinfoweb, na ktorom sa vyhrážal občanom s protivládnymi názormi, že ich bude polícia monitorovať a podobne. Súčasťou opozície a progresívcom blízky je aj Štefan Hamran, ktorý stál za pochybnou akciou „Rozuzlenie“, dnes kandiduje za Demokratov, ktorí tiež na mítingoch vystupujú. Myslíte, že by vaši partneri prešli v tomto zmysle nejakou reflexiou? 

Nerozprával som sa s nimi na túto tému a ani som to nepovažoval za potrebné. Na protesty sme šli výlučne kvôli návrhu zmeny trestnej politiky. Ľuďom by sme nevedeli vysvetliť odlišnosti. Tu bolo potrebné urobiť jednoduchú komunikačnú líniu, že táto zmena je nesprávna, hoci jedným dychom dodávam, že skratky sa robili a také niečo nevedie k výsledkom. Za tým si stojím, inak by som poprel sám seba. Ukazujú to aj mnohé rozhodnutia, ktoré mi dávajú za pravdu, napríklad posledné rozhodnutie ohľadom advokáta Paru [rozhodnutie Ústavného súdu o tom, že jeho kolúzna väzby z mája 2022 bola protiprávna, pozn. red.], ktoré je zahanbujúce pre všetkých zúčastnených, keďže išlo o ostro sledované kauzy. V právnom štáte nie je nič horšie, ako zaútočiť na právo na obhajobu.

Mimochodom, aký je váš názor na akciu „Rozuzlenie“?

Viackrát som o nej vyjadril pochybnosti. Niekedy je lepšie dvakrát merať a raz rezať. V tomto prípade sa nemeralo.

Dnes už ste nielen právny expert, ale aj politik. Tie nevhodné očakávania, o ktorých hovoríte, sa tu vytvorili aj preto, že víťazná strana z volieb 2020, strana OĽaNO (dnes Slovensko), v kampani sľubovala pozatváranie politických oponentov. Smie sa to v právnom štáte?

V politike je dovolené používať hyperboly a zjednodušenia...

Ale inštitúcie štátu na tom efektne pracovali a viacerí ľudia sa neoprávnene ocitli vo väzbe nielen hyperbolicky...

Rozumiem tomu zjednodušeniu. V Španielsku a aj v iných krajinách si takto mnohí politici naháňajú politické body. Veci bolo treba vyšetrovať, v tom problém nevidím. Dôležité je, aby bezpečnostné zložky ustáli tlak, či už mediálny alebo politický a držali sa zákona a nepodliehali akýmkoľvek nevhodným vplyvom. Nevidím problém v kampani Igora Matoviča. Pozrite si, čo hovorí Robert Fico a minister vnútra a porovnajte si to s tým, čo hovorili pred voľbami. Ja by som nepoužil slovník ani jednej z týchto strán, lebo mi je cudzí a nevhodný vo verejnej kampani. Slobodu slova a prejavu politických síl treba rešpektovať. Problém však je v tom, ak sa ukazuje, že bezpečnostné zložky neustáli tento tlak.

Prejdime ešte k pár politickým otázkam. KDH podporilo Ivana Korčoka už pred prvým kolom prezidentských volieb, aby si od neho vypýtalo prísľuby akýchkoľvek konzervatívnejších ambícií. Bol to dobrý nápad?

V tom čase som ešte nebol vo vedení strany, čiže na stretnutí s pánom Korčokom som sa nezúčastnil. Mám informácie, že otázky, o ktorých hovoríte, na tom stretnutí zazneli a zazneli aj uistenia z druhej strany. Ťažko mi je hodnotiť spôsob, ako sa to odkomunikovalo. V každom prípade, pán Korčok predstavuje kandidáta, ktorý z dostupných možností – a aj v súvislosti s vecami, o ktorých sme sa teraz bavili –, je dôležitý z toho hľadiska, aby nezaznelo to justičné ticho. V tomto pomerovaní by mohol predstavovať...

...menšie zlo?

Nerád používam to slovo, ale mohol by predstavovať alternatívu k vláde, aby systém bŕzd a protiváh fungoval. O tom by sa síce nemalo hovoriť v súvislosti s prezidentským postom, ale máme isté historické skúsenosti a treba sa z nich poučiť. Z môjho pohľadu a z pohľadu strany sme podporili kandidáta, ktorý sa nám zdal v daných historických súvislostiach, v ktorých sa nachádzame, najlepší. Nič viac by som za tým nehľadal. Nechceli by sme riskovať situáciu, aká nastala kedysi pri Eduardovi Kukanovi, ktorý napokon nepostúpil do druhého kola [v tom sa proti sebe napokon postavili Vladimír Mečiar a jeho politický exkolega Ivan Gašparovič, pozn. red.]

No ani rozhodnutie o podpore v prvom kole ešte apriori nemusí znamenať, že nebudeme veľmi pozorne sledovať konzistentnosť jeho výrokov v hodnotových otázkach. A najmä trvať na našich jasných postojoch o rešpektovaní všetkých základných hodnôt, na ktorých stojí naša ústava. A týmito hodnotami jednoznačne sú aj ochrana života a suverenita štátu.

Pre konzervatívcov je jednou z kľúčových tém súčasnosti nátlak Bruselu a medzinárodných inštitúcií na kultúrno-etickú premenu našej spoločnosti. Korčok povedal, že o tomto nátlaku netuší, neexistuje a označil ho za blud.

Chcem veriť, že túto odpoveď nespracoval osobne Ivan Korčok. (Úsmev) Je to hlboké nedorozumenie. Na sneme KDH som hovoril o tom, že pre Slovensko cítim dve hrozby, a tými sú rinčanie zbraní za jednou našou hranicou a indoktrinácia z druhej strany.

Teda vidíte hrozby z Východu aj Západu. Ktorú považujete za horšiu?

Slovensko vnímam ako súčasť Európy a západnej civilizácie. Takže ak hovoríme o hrozbe zo Západu, hovoríme o kríze našej vlastnej civilizácie. Bezprostredne je najhoršou vecou vojna, popri ktorej však nesmieme zabudnúť na otázky slobody svedomia a rozhodovania. Aký by to bol život bez slobody? Aj túto hrozbu považujem za vážnu. Cítiť tlak na to, aby sme všetci rozmýšľali rovnako a jednofarebne. Tak by to nemalo byť. Dlhé roky sa venujem európskemu právu, prednášam ho vyše 20 rokov a tento tlak cítim.

Zdá sa však, že KDH sa nachádza vo vážnej pasci: v mene boja proti vláde stojí proti populistickým národným a konzervatívnym stranám a spája sa s progresívcami, hoci pre veľkú časť tohto prostredia ste fašistickou stranou a ani vaši voliči nie sú celkom stotožnení s tým, že sa popri progresívcoch strácate v ich tieni. Vidíte cestu von z tejto slučky?

Neevidujem, že by sme sa spájali s progresívcami, okrem protestov proti zmene trestnej politiky...

Spojili ste sa aj pri ministerke Šimkovičovej...

Nespojili sme sa tam s nikým, práve naopak, na protestoch sme boli proti tomu, aby sa spájali s pani Šimkovičovou.

To sa týkalo obsahu protestov, kde bolo naozaj nevhodné spájať ich s ňou, keďže mítingy sa týkali inej témy. Myslím však vašu podporu jej odvolávania.

Išlo o opozičnú aktivitu, ale bolo to najmä preto, že nadviazala inštitucionálnu spoluprácu, respektíve jej obnovu, s Bieloruskom a Ruskom. V Bielorusku máme vo väzení nášho kolegu, šéfa kresťanských demokratov. A o Rusku ani nehovorím. Iné je spolupracovať so slobodnými umelcami, ktorí bojujú proti autokratickému režimu, to by sme podporili, ale tu šlo o inštitucionálnu spoluprácu. Zároveň sme apelovali na ministerku, aby sa pri poskytovaní príspevkov z kultúrnych fondov brala do úvahy kvalita a celospoločenský prínos, nie ohľad na sexuálnu či etnickú orientáciu tém či tvorcov.     

Zásadne odmietam, že by sme sa spájali s progresívcami. Aj na sneme odznelo viacero prejavov, na ktorých zaznelo, že chceme byť alternatívnym hýbateľom a motorom zmeny a v žiadnom prípade nevisieť na ničom opasku. KDH na to má a myslím si, že je dostatočne sebavedomou stranou so silnou históriou a silnými osobnosťami. Mnohé sociálne experimenty, ktoré prichádzajú z progresívnych strán, považujem za veľmi škodlivé pre krajinu. Musíme pomenúvať zlyhania na oboch stranách, hovoriť aj o korupcii a justičnom tichu, ale aj o iných experimentoch, ktoré rozložia aj to dobré, čo tu je. Nesmieme však rezignovať na dialóg a vyhraňovať sa. Uzatvárať sa v klanoch je chyba. Som človek dialógu a načúvania, ale mám rád aj vecné a rozumné riešenia. O tých som ochotný sa baviť naprieč celým politickým spektrom. Klanovanie Slovensku nepomôže.

Foto – Matúš Zajac