František Mikloško

V novembri 1989 sme na mítingoch v Bratislave mohli pozorovať zvláštny jav. Napriek tomu, že počas normalizácie na Slovensku hlavnú ťarchu odporu proti komunizmu niesli veriaci ľudia a katolícky disent, na tribúne sme videli ľudí zo sekulárneho prostredia – ochranárov, umelcov, intelektuálov. Aj bývalých a nedávnych komunistov. Keď ma 27. novembra 1989 večer v Bratislave stretol Ján Budaj, povedal mi, že na mňa v týchto dňoch myslí, aby som vo VPN zastupoval veriacich ľudí. Takto som sa stal členom Koordinačného centra VPN a vstúpil do politiky.

Kresťania akoby boli novembrovými udalosťami zaskočení. V čom spočíval tento jav?

Spomínam si, ako mi biskup Ján Korec viackrát hovoril, že to, čo v tajnej cirkvi robíme, nemôžeme prepájať na politiku, lebo budeme zo strany komunistov hneď obvinení z politického klerikalizmu a klérofašizmu a v takom prípade sa nás aj Západ bude ťažšie zastávať. Zo strany komunistov to bola premyslená taktika voči veriacim, ktorá ich tlačila čisto do náboženského prostredia. Jediný, kto mal vtedy medzi kresťanmi politické plány, bol Ján Čarnogurský, ku ktorému sa pridávali ľudia ako Pavol Abrhan, Anton Selecký, Vladimír Palko a ďalší.

To neznamená, že práca v tajnej cirkvi – skryté stretnutia s ľuďmi, tvorba a tlač samizdatov, podávanie správ do zahraničia, pašovanie náboženskej literatúry, organizovanie veľkých pútí ako Velehrad 1985 a nakoniec zorganizovanie Sviečkovej manifestácie v marci 1988, že to všetko nevychovávalo ľudí odvážnych a aj politicky a spoločensky rozhľadených. Skúste si predstaviť, ako by vyzeralo Slovensko bez týchto ľudí. Život veriacich sa po páde komunizmu prejavil napríklad v komunálnej politike. KDH malo vtedy najviac primátorov a starostov na Slovensku, ktorí mali prirodzenú autoritu vo svojom prostredí.